Corgoň

Toto je seriózny článok Necyklopédie!!! Tento článok bol označený komunitou za seriózny článok. Je natoľko kvalitný, absolútne seriózny a pravdivý, že sa mu dostalo cti byť na jej Hlavnej strane. O ďalších serióznych článkoch sa rozhoduje tu.

Alkoholici z Hriňovej odporúčajú tento článok ...lebo Corgoň neni z Detvy. ...a hodí sa k borovičke.

"Aj v Corgoni je pekne!"

- M.R.

Corgoň Csórgöny
Pešia zóna v Corgoni
znak vlajka
poloha
kontinent:	Eurázia
štát:	ZSSR (Zväz Slovenských Socialistických Republík)
región:	Felvidék
rozloha a obyvateľstvo
rozloha:	49 039 km²
počet obyvateľov:	tajné
hustota osídlenia:	hustí sú hustí
správa mesta
starosta:	Starý Corgoň XXII
sekretárka:	každý týždeň iná

Corgoň je záhadný posilňujúci mok, vraj pivo, a mesto, ktoré objavil slávny cestovateľ M.R.. Objavil ho v roku 2009, zrejme pod vplyvom populárneho nápoja Corgoň. Jediné, čo si z mesta pamätá je, že tam je pekne.

Mesto Corgoň existuje a údajne tam bol každý, nielen M.R.. Boli sme tam aj my. Vedci šancu nedostali. Oni majú iba omrvinky odkazov a falošné nádeje. Corgoň je autonómnym obrazom a odrazom existujúceho Slovenska. Nedovolí aby sa jeho obyvatelia stali pokusnými králikmi. Stretla sa v ňom história celého národa, sveta, vesmíru a dodnes je modelom ideálu prístupu k životu. Vďaka Corgoňu na Slovákov s rešpektom dodnes hľadia všetky žijúce legendy ako sú Boh, Superman, dokonca aj Chuck Norris, všetci tí čo ťahajú špagátikmi osudov. Dovtedy kým bude Corgoň existovať, Nikto nedovolí aby bol koniec sveta. Vlastne svet, život a smrť na Zemi vznikli preto aby tu raz bol Corgoň.

O Corgoni sa hovorí s úctou a rešpektom. Do Corgoňa sa dostanú iba skutoční ľudovia so srdcom, ktorí majú patričnú auru. Celebrity sú tam na posmech. O Corgoni nemôžu hyeny, svine, ľudovia bez ksichtu, či slizkí plazi bez chrbtovej kosti a zmrdi ani uvažovať...

VEDECKÝ TÍM   NECYKLOPÉDIE odporúča článok Corgoň, pretože odhaľuje odborné fakty. Tento článok môže byť použitý ako referencia v odborných kruhoch.

Polohopis

M.R. polohu mesta neprezradil. Údajne má v tom prsty aj nejaké okno, no zdá sa však, že aj spôsob, ako mesto nájsť, je založený na schopnosti dosiahnuť hladinu alfa. Po dosiahnutí tejto hladiny sa ukáže, že všetky cesty, vlaky aj autobusy idú do Corgoňa. Letecky sa do mesta zatiaľ pravdepodobne nedostal Nikto, no Niekto sa tam predsa len dostať mohol.

Katastrálne usporiadanie

Mesto Corgoň a jeho intravilán sa nachádza na Slovensku presne niekde medzi Užhorodom a Myjavou. Jeho výmera je zanedbateľná, iba o málo väčšia od štátu, v ktorom sa nachádza, teda len 49 039 km². Zrejme.

Rozdelenie katastra

Erózia na permanentne oštievanom múre starostovho domu.

Rozdelenie katastra územia Corgoňa je nasledovné (čerstvé údaje z r. 1900):

• 20% - zastavaná plocha, z toho:
  • 10% - čierne stavby
  • 5% - snehobiele stavby
  • 5% - zrúcaniny
• 50% - poľnohospodárska pôda, z toho:
  • 60% - orná pôda
  • 10% - vinohrady
  • 10% - lesy
  • 30% - starostova záhradka
• 30% - vodné plochy, z toho:
  • 50% - riečne toky
  • 30% - jazerá
  • 20% - kanály: na území mesta sa dá chytiť 150 kanálov (30 maďarských, jeden mestský a ostatné sú po slovensky) no sú tu aj bežne stoky a starostova žumpa.

Na území mesta sa nachádza zdroj lechtvaru, miestnej špeciality, žltkastej farby, ktorý má účinky porovnateľné s kombináciu pitia Šaratice, slivovice, vína a žinčice spolu s Hi-Hi trávou. Tamojší ľudovia netušia prečo je taká aká je a niekedy vravia, že je ako „pivo“. Majú ho radi, lebo sú od neho dosť mocní a čistí to ľadviny.

Tie ľadviny si podľa nepísaných tradícií radi čistia pri múre starostovho domu. Starosta má z toho vrásky. Múr sa mu postupne rozpadá a starosta hľadá na internete nejakú modernú technológiu, ktorá by ho zakonzervovala proti silne agresívnym látkam. Kontaktoval pritom aj vedenie firmy na izoláciu odpadu z jadrových elektrární. Spočiatku sa tam pokúšal dať aj špeciálneho vartáša, ale zistil, že to nepomáha, lebo ho nachytal, že mu múr tiež oštieva. Boli to vyhodené peniaze.

Mestské časti

Pohľad na vkusnú usadlosť Starostových chlievov

V Corgoni majú jednoduché číslovanie budov.

Budova mestského úradu v Corgoni.

Mesto Corgoň sa skladá z nasledovných častí:

• Mestské časti:
  • Starostov dom, Starostove chlievy - hegemónia starostov mesta spôsobila, že areál dosiahol úroveň Westminsterského paláca v Londýne a tak sa z nich stala mestská časť
  • Pod Ceckami - centrum mesta v mieste vrchov (ceckov) je úplne zrovnané, stalo sa jeho významnou časťou. Jednou z rarít mesta je, že sa na jeho pešej zóne sa nachádza najväčšia výrobná továreň regiónu, ktorou je plniareň miestneho moku. Má to medziiným aj tú výhodu, že do práce nie je potrebné ísť autom, a bežne sa stáva, že tam a odtiaľ idú ľudia najebaní.
  • Krčmový Háj - časť mesta, kde sa nachádza 99 krčiem. Má tvar prstenca, ktorý obkolesuje časti Pod Ceckami a Starostov dom so Starostovými chlievmi. Tých krčiem je 99 preto, lebo žena prvého starostu mesta raz povedala, že „... sto krčiem tam mať nechce ani Bohovi...“. Corgoňčania sú odjakživa pobožní ľudia a tak sa zhodli, že „Proti Bohu je neradno sa sporiť...“.
• Sídliská:
  • Sídlisko Sever, Sídlisko Juh, Sídlisko Východ, Sídlisko Západ, Sídlisko Vchod - sídliská, ktoré symetricky obkolesujú centrálne mestské časti
  • Cigánske Dvory - separé sídlisko pre istú menšinu. Má to tú výhodu, že má vlastnú samosprávu, ktorej šéfuje miestny vajda. V kostole v tejto časti nenájdete na oltári Ježida, ale Devlu. Táto časť mesta tesne susedí so Šibeničným vrchom a Smetiskom.
• Iné časti mesta: Cintorín, Smetisko, Banka, Šibeničný Vrch - je viac než jasné odkiaľ a prečo svoje pomenovania tieto časti mesta získali.
• Osady (patriace k mestu):
  • Krumpľová osada - je to osada, kde je sústredená poľnohospodárska výroba, ktorá sa stará o zásobovanie mesta. Mesto je potravinovo sebestačné
  • Spiťovany - osada a rekreačná oblasť pre mužskú populáciu.
  • Panenské dvory - osada a rekreačná oblasť pre mládež
  • Pálenica - pôvodne bola táto osada známa, tým, že tam pálili bosorky. Aj teraz tam pália... toto pálenie má však iný rozmer.
  • Ružový raj - skrátene aj RR je miestom, kde chodia iba muži a sú tam sústredené domčeky s ružovými lampami na priedomí. Muži sú ako nočné motýle (nočné mory), priťahujú ich domy, kde tie lampy svietia. Keď sú všetky zhasnuté treba počkať dozajtra.

Doprava

Z Corgoňa sa dostanete hocikam. So spojením do Corgoňa je to zložitejšie. Niektorí vedci síce tvrdia, že fašistické Taliansko počas druhej svetovej vojny zámerne skomolilo vetu „Všetky cesty vedú do Corgoňa...“ na paškvil „Všetky cesty vedú do riti...“ (tak nejako to znelo), ale iní zas tvrdia, že Corgoň sa nachádza na neznámom mieste. Niektorí experti tvrdia, že v Corgoni už Každý bol, len o tom Nikto nevie.

Zdá sa, že aby sa tam človek dostal, musí v dostatočnom množstve požiť nápoj Corgoň. Po nastúpení do dopravného prostriedku, idúceho do takmer nečitateľnej a nezapamätateľnej destinácie, sa treba na sedadle pohrúžiť do meditácií. Po precitnutí z tranzu sa človek ocitne v Corgoni, kde môže pokračovať v požívaní.

Obyvateľstvo

Sčítací komisár ľudov.

Počet obyvateľov Corgoňa je neurčitý. V podstate nikoho nezaujíma. Smolu s určením počtu obyvateľov majú aj sčítací komisári, ktorí občas klopú na dvere bytov Corgoňa v období keď je sčítanie a odčítanie ľudov. Je to iba smola pre Slovensko, lebo vďaka tomu, že v Corgoni sa toto sčítanie nekoná je Slovákov oficiálne podstatne menej. Starostovia tohto mesta v novodobých dejinách párkrát povolili Slovenskej vláde a Štatistickému úradu aby sa sčítanie vykonalo, no komisári neboli do domov a bytov vpustení. Bolo to preto, lebo si o nich obyvatelia mysleli, že sú to jehovisti. Napriek tomu, že Svedkovia Jehovu sú milí ľudia, corgoni ich nemajú akosi radi. Agilnejší komisári museli preto čeliť domácemu násiliu s následným viacdňovým ústavným, neskôr domácim liečením. Vláda sa preto v záujme spoločenského zdravia rozhodla toto osídlenie z mapy Slovenska a teda aj mapy EÚ a sveta oficiálne vymazať.

Z neoverených zdrojov Sa zistilo, že Corgoň má v súčasnosti presne asi do 5 miliónov obyvateľov s nasledovným zložením:

• Starosta: jeden (beloch)
• Starostova žena: jedna blonďatá beloška (tam dolu blondýna nie je... v mladosti vyštudovala na poľnohospodárskom učilišti genetické inžinierstvo)
  • Starostove deti: oficiálne štyri dievčatá (jedna je černoška, dve sú v zime biele, a jedna má šikmé oči)
• 75% - občanov slovenskej národnosti
• 10% - židov
• 4% - homosexuálov
• 15% - Maďarov
• 10% - Rómov
• 0,4% - houmlesáci a ostatní

História mesta

Mesto Corgoň je národným pokladom. Má bohato rokokošenú históriu, niektorí slovenskí historici tvrdia, že je kolískou novodobého Slovenska, a teda čisto logicky aj celého ľudstva. Astronómovia sú presvedčení, že aj Mliečna Dráha by to bez Corgoňa mala nahnuté. Bez neho by asi ani Amerika nevznikla a aj Krištof Kolumbus pripúšťa, že ani on so Supermanom. Boli by tu akurát Chuck Norris a Pánboh spolu s Adamom a Evou a to by bolo žalostne málo. No religionisti pripúšťajú, že by tu chvíľu bol Kain s Ábelom, ale nie sú si istí a teda sa všetci nezhodujú, či by sa dejiny neprevrátili tak, že by Ábel zabil Kaina.

Do školských dejepisov a na mapy sveta sa spočiatku vraj tento skvost nedostal aj preto, aby ho nenašli a Slovákom neukradli Maďari a hlavne Attila.

Pravek a etymológia

Jedna z mála dochovaných fotografií ceckov aj s mokom.

Územie na ktorom sa v súčasnosti nachádza mesto Corgoň podľa dochovaných vykopávok archeológov bolo osídľované už praľudom. Už v týchto dávnych dobách boli jeho osídlenci pripútaní k prameňu záhadného moku, ktorý vyvieral v údolí medzi dvoma rovnakými kopcami. Tieto dva kopce mali totálne identický oblý tvar. Hlavne samci praľuda tam často chodili. Keď sa vracali domov do jaskýň, ich samice spočiatku celkom nechápali zmeny v ich správaní. Samci boli bujarí, rehlili sa ako nenormálni na každej kravine. Samice o nich vraveli, že sú „nacickaní“ a ešte že sa aj „cúrajú“. Po niekoľkých rokoch až desaťročiach sa ľudovým ústnym podaním takto vyvinuli slovesá „cickať“ a „cúrgať“. Samci sa medzi sebou dohadovali, že kedy sa vyberú na „cicky“ a samice ich večer nazývali, že sú „cúrgani“.

Jazykovedci zistili, že v tomto regióne sú logické korene pre súčasné „cecky“. Volalo sa tak miesto medzi kopcami, či samotné kopce, kde chodili samci nasávať. Pre tamojších obyvateľov mužského pohlavia prischlo pomenovanie „corgoni“. Sú to prvé známe slovanské slová a teda úplne logicky z uvedeného vyplýva, že dnešné územie Corgoňa je zrejmou kolískou slovanských národov.

Starovek

Cézar.

Obelix a Panoramix počas návšetvy Corgoňa.

V staroveku sa Corgoň postupne stával baštou hrdinov srdca európskeho kontinentu. Ľudovia z tohto kraja boli pod vplyvom moku z Údolia Ceckov (názov oblasti pod vrchmi bol už svetoznámy) odhodlaní bojovníci.

Traduje sa historka ako si v jednej z vojen zvolali rímski legionári sto corgoňov do svojho paláca. Riešili vtedy jeden dlhotrvajúci boj s Vandalmi, ktorí boli zabarikádovaní na jednom z pustých ostrovov na rieke Danubius. Rimania sa vtedy nevedeli ani za toho Boha dostať do tylu nepriateľa. Jediným východiskom bol letecký výsadok. Nikto z rímskeho vojska nemal tento spôsob útoku „v malíčku“ a tak hľadali odhodlaných hrdinov, dostatočných debilov bez pudu sebazáchovy, ktorí by sa na tento boj podujali. Rímskeho cisára Cézara vtedy napadlo, že práve povestní corgoni sa zhodujú s osobnostným profilom chujov, ktorí sú všetkého schopní. Zavolali si teda Rimania tých sto corgoňov do Cézarovej bojovej zasadačky. Cézar sa im chvíľku pchal do riti a namotával ich rečičkami aký sú „fasa chalani, hrdinovia a tak podobne“ a na záver sa ich spýtal, či sú ochotní skákať z lietadla. Sedemdesiat corgoňov bolo ochotných „ísť hneď na vec“ a keď Cézar povedal, že to bude s padákom prihlásili sa všetci.

Corgoni a Gálovia

Za čias Rímskeho cisárstva (presne v poslednom storočí P.V.T.) sa do dediny prikmotril jeden bradatý vysušený Gál, ktorý sa volal Panoramix. Ten si prišiel šlohnúť zo slávneho moku, ale bol celkom férový čávo, lebo druhýkrát krádež neriskoval. Urobil si doma rozbor nápoja a vyrábal ho vo vlastnej licencii. Bola iba napodobenina, ale postavil si na nej karéru. Napodobňoval aj život v Corgoňskej oblasti tým, že nalieval týmto nápojom obyvateľov svojej osady, hlavne Asterixa. Obelix sa mu vraj raz do kotla s lechtvarom zjebal. Títo Gálovia potom sem-tam nasierali samotného Cézara.

Iné zdroje uvádzajú, že príbehy o Asterixovi a Obelixovi sú západnými mocnosťami ukradnuté historky z Corgoňského regiónu. Skutočnú pravdu sa ale dozvedia až ďalšie generácie po odtajnení archívov CIA. Šírenie týchto historiek vraj malo za úlohu liečiť zakomplexované, trpiace obyvateľstvo západnej Európy a USA počas obdobia ľadovej vojny.

Posledného Gála (tiež ho volali akože Fedor) Corgoni vyhostili do Česka na konci druhého tisícročia po Veľkej Treske. S ním sa Slovensko zbavilo aj posledného imidžového čerta.

Stredovek

Dobová kresba Buchraj Pašu z čias, keď si ešte o sebe myslel, že je frajer.

V 15. storočí turecké nájazdy a pokusy obsadiť Európu neobišli ani slávne územie corgoňov. Bolo to hlavne pri prvom útoku tureckých vojsk. V tomto období bol v Turecku preslávený krutý a nemilosrdný Buchraj Paša, ktorý krvou zmáčal pôdu celej stredovekej Európy až kým sa nedostal na hranice kraja corgoňov.

Historici na meno Buchraj Pašu vlastne došli iba náhodou pri lúštení spálených papyrusových zvitkov z tohto obdobia. Dozvedeli sa, že Buchraj potom ako došiel na hranicu územia corgoňskej enklávy strúhal dosť veľkého frajera. Vtedajší náčelník corgoňov skúsil ísť na vec podobrotky. Ponúkol a podal Buchrajovi fľašu s mokom. Buchraj nielenže ako každý moslim, abstinent, odmietol ponúkaný nápoj so slovami, že „nechlastá“, ale on tú fľašu dokonca šmaril o zem a to bolo práve to, čo nemal robiť. Až do chvíle, kým sa fľaša dotkla svojho cieľa mal ešte šance, no po kontakte so zemou sa nádoba rozletela na márne kúsky a „podobrotky“ sa za pár momentov stalo minulosťou.

Čo sa dialo potom sa zo zvitkov nedá prečítať. Bolo to na nich scenzurované do takej miery, že zo slovných druhov zostali iba spojky, bodky (teda iba jedna rozmazaná), bobky, a výkričníky. Cez ľudovú slovesnosť sa z generácie na generáciu dostali do súčasnosti nejaké zmienky, z ktorý sa dali vydedukovať indície, že Buchraj Paša po trochu búrlivejšej komunikácii prišiel o vajcia, fúzy a že s holou natrhnutou riťou utekal až kamsi do Carihradu. V stave v akom sa tam dostavil nebol pre svoj národ ako vládca akceptovateľný. Bývalý paša bez gúľ a fúzov musel rozpustiť svoj hárem, a odísť do exilu. Došlo to tak ďaleko, že ho dokonca vymazali z rodokmeňa sultánskych rodov a ani za toho Alláha sa nechcú k jeho existencii priznať. Ďalšou konzekvenciou, ktorá z tohto drobného incidentu vznikla bolo, že sa v Istanbule tvárili, že žiadny Corgoň neexistuje a teda sa k nemu (radšej) nikto z Turkov už nikdy počas nájazdov nepriblížil.

Mestské výsady

Mesto Corgoň je jediné mesto na Slovensku, ktoré dostalo mestské výsady skôr ako malo názov. Pod vplyvom moku ich totiž podpísal na bianco výsadné listiny Ostrihomský Arcibiskup Kolosálny Ferdinand Nasraný. Ani si to chudák nepamätal. Ani to si nepamätal ako po podpise odcválal z Corgoňa sediac na koňovi chrbtom k hlave. Ani nevedel, že dokáže spiatočkou a ťahaním rozdeleného chvosta riadiť (vlastne) koňovu riť.

Vznik názvu mesta

Skamenený prvý starosta Corgoňa.

Mesto sa teda v čase svojho vzniku nevolalo nijako. Jeho prvý starosta mal ale veľmi pohnutý osud. Mal ho tak pohnutý, že sa stal jeho symbolom. Hneď ako ho zvolili sa mu totiž stala prekérna situácia. Presťahoval sa do hrdého domiska na hlavnom námestí, ktorý stál na jeho rohu k jednej priľahlej ulici. To ešte nebolo prekérne až dovtedy, kým večer nešiel osláviť voľby do krčmy. Teda ani tá oslava nebola prekérna, ale chudák zostal z nej dosť unavený a tak potom ako došiel domov zachrápal na gauči.

Už bola skoro noc, a jeho svokra sa neustále šmachtlala okolo šporáku, keď do priľahlej ulici z námestia neprimeranou rýchlosťou zabočil cigánsky povoz naložený nakradnutými železnými mrežami z klietky hanby, ktorá bola predtým na námestí. Tento povoz nevybral plynule zákrutu, iba ju strihol a plnou silou bočnicou najebal do budovy tak silno, že odrazil jej roh a to teda viac ako brutálne. V kuchyni, kde sa šmachtlala svokra zadrnčal od tejto rany kredenc. Stará sa naľakala až si cvrkla a zrevala na zaťa, starostu, aby sa šiel vonku pozrieť a porobiť poriadky. Netušila pritom, že situácia je vážnejšia ako len jej mokré gaťky.

Netušil to ani chudák starosta a ani tušiť nemohol. Mal v hlave mrákoty z chlastu (hlavne piva, či moku) a z nečakaného prebudenia. Trochu sa ešte motal, keď vyšiel von práve vo chvíli, keď sa roh domu chystal zosypať. Nemyslelo mu to ešte poriadne a tak neuvážene povyskočil do odrazenej diery v aby roh podoprel. Chytil ho oboma rukami a hlavou a tak sa stalo, že nemal ako z vačku vybrať mobil aby zavolal amerických hasičov, ktorí sú vo svete preslávení tým, že aj „ľavou rukou“ dokážu „dať do laty“ budovy na spadnutie.

Stál a ani kričať nemohol. Len raz to skúsil a stena mu z vrchu tak hlavu pritlačila, že z toho zostal napätý a mierne prikrčený dopredu. Roh budovy bol pre neho hovädskou ťarchou. Mohlo ho to aj zabiť. A tak tam stál, držal a čakal, kým niekto nepôjde okolo. Nebola to teda žiadna sranda. Len stáť, mlčať, ani dačo zjesť, či vypiť, ani trochu nepoľaviť a teda ani vysrať, dokonca aj usrať si nemohol. Po polnoci sa zdvihol vietor. Zfukoval po ňom z hora omietku a prach. O druhej v noci spŕchlo, potom prestalo, potom zase tá omietka, prach... potom pot, potom šiel okolo dáky pes, očuchal ho, zdvihol nohu... a tak šlo všetko dookola. Aj dvaja opilci, svine hnusné, šli okolo a just na rohu si rozopli gate, vytiahli si vercajgy, hajzli, a... popri tom sa ako na truc dohovárali o tom, že by bolo dobré skúsiť vliezť cez okienko do židovho krámu. Starosta vtedy čušal a ani sa nepohol, myslel na to, ako im to na druhý deň vytmaví. Neskoro v noci okolo prešiel ešte jeden trinásťročný ožratý týpek, ktorý sa ako na potvoru vygrcal na jeho ľavú nohu. Nad ránom starosta parádne smrdel, bol od prachu a všelijakého svinstva celý ušmudlaný.

Práve svitalo a akurát v čase, keď si na jeho lakti uľavoval jeden holub. Zrazu vidí ako ide okolo neho jeho manželka s bývalým susedom. Sused držiac v ruke akúsi fľašu pozrel na budovu a kajlavým lalotom žene hovorí, že „býva vo veľmi hrdom dome a ešte aj so sochou“. Žena hodila na pohľad „sochu“ a poznamenala, že „šak jak jináč“... a aj jej bolo čosi povedomé, ale iba chvíľu, lebo jej pozornosť bola ovplyvnená inými okolnosťami. Skúsili pri nich so susedom rôzne polohy a „socha“ na nich iba oči vytriešťala a vytriešťala...

Vtedy si ťažko skúšaný starosta iba pomyslel to čo, chcel zakričať: „Ach môj Bože, ja starý corgoň sa musím ticho pozerať, ako mi tu ženu jebú...“. V tom čase sa prebúdzal aj milosrdný Boh. Zbadal trpiaceho človeka, mal akurát naplánované, že by sa mal na Zemi stať zázrak, lebo v poslednom čase sa ľudia dosť skurvili. Zmapoval teda situáciu. Videl ako dvaja milenci kopulujú a nejaký úchyl na nich z hora oči vytriešťa. Zmiloval sa nad nimi a tak starosta zrazu skamenel.

Starosta, t.j. starý corgoň, v meste takto zostal naveky. Stal sa z neho mestský symbol. Napriek tomu, že jeho slová v podstate Nikto nepočul, nejakým spôsobom sa predsa len stalo, že asi Niekto áno. Ľudia vravia, že to bol predsa len Nikto, či dokonca sám Chuck Norris, no slovo „corgoň“ bolo v povedomí občanov natoľko, že sa stalo aj názvom mesta.

Novodobý rozvoj mesta

Kostol v Corgoni.

Počas nasledujúcich storočí mesto Corgoň prešlo svojimi krušnými, ale aj slávnymi časmi. Vďaka moku, ktorého prameň takmer nikdy nevysychal boli jeho obyvatelia, bystrí a mocní. Vždy nakoniec vyhrávali nad každým, kto by chcel ich slobodné nažívanie ohroziť. Napríklad dávnejšie ich nasieral taký Napoleon svojou pýchou a tak sa stalo, že vo vojne proti nemu radšej pomohli Rusom. Bolo to aj preto, lebo sa snažil dobiť celý vtedajší svet a pritom sa opovážil dáky jeho vojak, čo mal vypité a čiapku šrégom, len tak mirnix-dirnix zobrať a odniesť preč dve skaly, ktoré mal pred kostolom farár. Tie dve skaly mal pred dverami a to na to aby si ich cez deň podoprel aby sa sakristia lepšie vyvetrala. Bez vetrania sa hneď pustila plesnieť drevená Judášova socha a to sa len tak ľahko neodpúšťa.

Mesto a región vždy viedol a dodnes vedie starosta, ktorého jeho spoluobčania dôverne volajú „Starým Corgoňom“. Starosta je vyberaný podobne ako dalajláma, či pápež. Má svoje rodné meno a aj rodné priezvisko, no po zvolení sa oficiálne premenuje na Starého Corgoňa s poradovou rímskou číslicou na konci. Má teda kráľovské meno. Má autoritu, každý ho rešpektuje, po papuli mu môže dať akurát manželka a aj na to musí mať vážny dôvod. Starosta ženu nikdy nesmie udrieť iba ak kvetinou. Nestáva sa to často. Naposledy to bolo pred sto rokmi krásnou kyticou 35 ruží... akurát tie tŕne...

Vývoj kultúry

Ľudo Vít Štúr

Kultúra v Corgoni má tiež svoju históriu. Spočiatku mesto Corgoň dosť srali Maďari, lebo propagovali nejaké „uhry“, čo znamená spisovnou slovenčinou, že „jebáky“... fuj! Potom sa zase po okolitých kopcoch túlali nejakí prihriati Štúrovci. Recitovali vzletné básničky a popri tom chceli z corgoňského nárečia vyrobiť vraj „spisovnú slovenčinu“. Dokonca si nárokovali na „ô“ a „ä“, ba aj na „ň“ a iné. Jediné, na čo Corgončanom nesiahli bolo mäkké „f“, ktoré sa vtedy foneticky vyslovovalo ako „fň“. Corgoňčanov nasralo aj to, že nejakí zapráskaní Martinčania si dovolili od nich šlohnúť Maticu Slovenskú. Maticu maďarskú zase Corgoňčania nechceli založiť. Jej založenie nechali na Budhapešti.

Vývoj regiónu corgoňov

Všetky chmáry z čiel obyvateľov Corgoňa koncom 19. storočia rozohnala Priemyselná revolúcia. V tomto meste táto revolúcia bola skutočne dynamická a mala chronológiu. Prispôsobovala sa, ba skôr riadila svoju dobu.

Školstvo

V corgoni šli na všetko systematicky. Najprv založili školstvo, lebo potrebovali mať vedcov, ktorí by tú revolúciu na ich území spustili. Hlavným motivačným prvkom bolo originálne myslenie a tak sa rozhodli, že svoj rozvoj založia na priemyselnom využití ich hlavného surovinového zdroja, ktorým bol povestný prameň moku. Na štúdiá na tamojších školách sa uchádzal aj Isaac Newton, toho kopli do riti hneď a ani ho na prijímačky nepozvali. Albert Zweistein tam tiež pár rokov študoval. Následky jeho prítomnosti v Corgoni vidno na jeho mimike na niektorých fotkách, ktoré sa po ňom zachovali.

Kolíska elektrokomunikácie

Do Corgoňa sa vysokú školu sa prihlásil aj nejaký syn pekára, ktorý sa volal Graham Bell. Bol to dosť namyslený škótsky výrastok. Namyslený bol, lebo podľa neho otec pomenoval „grahamove rožky“. Spolužiaci ho preto nemali radi. Trochu ho za to šikanovali a musel im stále kmitať do jednej krčmy po pivo. Toto kmitanie ho poznačilo na celý život natoľko, že ho preniesol aj do jeho neskoršieho štúdia kmitania a prenášania kmitania elektrickej energie. Dopadlo to nakoniec tak, že si v roku 1876 dal patentovať prvý použiteľný telefón. Nefér je na tom to, že nikdy nikde nepovzniesol to, že jeho vynález vznikol práve vďaka Corgoňu. Bez Corgoňa by teda ani dnešné mobilné telefóny určite neboli.

Rozvoj hrnčiarstva

Svetoznámy „fucker“, ktorý vznikol v Corgoni.

Druhou významnou továrňou v Corgoni bola hrnčiarska dielňa v ktorej začali hromadne vyrábať fľaše na plnenie a distribúciu moku do škôl a v meste. Hlinu na mok mali blízko. Začali ju dolovať z jedného z ceckov, t.j vrchov medzi ktorými mok vyvieral. Architekt mesta ale prišiel na to, že jeden ohlodaný cecok špatí, tak sa rozhodli, že budú hlinu dolovať symetricky z oboch ceckov naraz. Na prácu, výrobu fliaš, v hrnčiarskej dielni vyberali nadenníkov, ktorí mali tenký a dlhý prostredník. Bolo to treba na výrobu dlhého, tenkého a štíhleho hrdla fľašky. Vyberal ich majster pri vchode do manufaktúry. Nádenníci stojaci pri bráne vedeli, že podľa čoho ich berie a tak mu hneď ako sa na nich pozrel ukázali vztýčený prostredník. Majster ich vyberal naozaj veľmi starostlivo.

Tento spôsob prijímania zazrel pri svojej návšteve v Corgoni aj Krištof Kolumbus, ktorému sa to tak zapáčilo, že to ukázal v Amerike. Tam sa to tiež uchytilo, nastal na to veľký boom, len Američania to trochu poplietli. Koniec koncov je v súčasnosti úplne jasné odkiaľ sa do sveta rozšírilo ukazovanie „fuckera“.

Vznik centra mesta

Pohľad smerom k historickému centru Corgoňa.

Po odkopaní a zrovnaní obidvoch ceckov na hlinu zanikli síce slávne horské masívy, ale vďaka tomuto počinu vzniklo pozdejšie mestské centrum s továrňou na plnenie fliaš a pešia zóna, kde sa pri prameni stretávali a dodnes stretávajú ľudovia z celého regiónu. Zaniklo aj hrnčiarstvo, lebo v plniarni začali využívať sklenené fľaše, no „fucker“ už nadobro ostal.

Stretávanie veľa ľudí na jednom mieste býva vždy užitočné. Hovorí sa, že: „Viac ľudí, viac hláv a viac hláv je viac kapusty...“, či tak nejak. V každom prípade sa na tomto mieste často vymýšľalo a tak sa stalo, že sa pešia zóna v Corgoni stala Mekkou slovenskej kultúry, vedy a filozofie. Kultúra a vedy tam boli verejné. V centre sa stváralo veľa kokotín, ktoré sa stali základom pre divadlo. Aj vysoká škola pre vysokých výmyselníkov a mudrlantov. Skamenený starosta neskôr inšpiroval niektorých nadaných výtvarníkov pre vznik sochárstva a títo umelci vytesali ďalšie sochy. Väčšinou šlo o macaté švárne baby, raj „aby starostovi nebolo smutno“. Dáky farár neskôr dodal, že by na námestí mohol byť aj kostol a bol kostol. Iba mešitu v meste zamietli. Nemohla byť, lebo v Corgoni neboli moslimi, ktorí sú známi postihnutím chorobou zvanou abstinentcia. Fajčia síce konope a tak, ale bez chlastu v Corgoni nemajú šancu.

Voloďa Lenin

Dom pani Leny.

Mladý bedzomovec Voloďa.

Na prelome 19. storočia sa v meste potuloval akýsi rusko hovoriaci bezdomovec, ktorého všetci volali Voloďa. Tváril sa, že nerozumie po slovensky. Vždy iba somroval žrádlo a a keď mu niečo povedali aby pomohol tak sa iba ulieval. Na druhej strane ľúbil chlast a v krčmách si vždy pozlieval zbytky od ktorých sa ožieral. Tak sa stalo, že mu prischlo meno Voloďa Ulievaj. On si na túto prezývku zvykol, len ju skomolil do ruštiny na Voloďa Uljanov.

Voloďa rád chodil do osady Ružový Raj. Chodil tam veľmi neskoro v noci a sledoval, ktorá ružová lampa na priedomí ešte svieti. Jedna svietila veľmi často. Bolo to na priedomí jednej starej kurvy, ktorá sa volala Lena. Časom sa Voloďa stal jej štamgastom. Lena dávala zadarmo a okrem toho, že mala iba syfilis nemala inú chybu. Voloďa sa zamiloval aj do jej veľkej červenej posteľnej plachty a rád sa vtedy nechal oslovovať, že „Voloďa Uljanov Lenin“. O pár rokov neskôr sa vrátil cez Švajčiarsko, Fínsko a Sibír domov do Ruska, kde sa stal známym a dostal sa na chvíľu aj k moci. Vďaka syfilisu bola jeho životná púť o máličko kratšia ako je normálne, no v jeho životopise sa na jeho pôsobenie v Corgoni stále akosi zabúda.

Prvá svetová vojna

Jožko Švejk na corgoňskom námestí.

Na hlavnom námestí mesta Corgoň sa nachádza jedna slávna terasa, ktorá je spomienkou na českého národného hrdinu a vzor inteligencie tohto národa. Pri stole jednej z reštaurácií je totiž dodnes jedno miesto vždy obsadené. Stále na nej sedí bronzový Jozef Švejk, ktorý je zahľadený do neba. Takto si ho zapamätal miestny pouličný umelec. Takto sa Jožko, ako ho Corgoňčania dôverne pomenovali, nahnevane pozrel na pána Boha po tom ako uvidel skameného, utrápeného prvého starostu mesta. V očiach sa mu zračí trúchlenie nad nespravodlivosťou a osudom trpiaceho muža, ktorý dodnes statočne chráni mestskú budovu pred zrútením. Okoloidúci vidia ako sedí na terase s pohárom lechtvaru v ruke a hľadí do neba a rozjíma... Jožko vtedy pochopil, prečo si Chuck Norris tak váži ľud z údolia Ceckov.

Jožko mal vtedy vo vačku nejaké náboje, ktoré pri tomto stole podal istému Gavrilovi. Gavrilo mu bol vtedy veľmi sympatický. Mal také brčkavé čierne vlasy, fúziky, čiernu ruku a čierne oči s pohľadom baránka. Tento Gavrilo asi dbal na zásady a princípy. Švejk prišiel na to tak, že keď mu Gavrilo pri predstavovaní podal ruku nepovedal mu nič o sebe, zbytočne nekecal iba poznamenal, že „princip“. Potom dodal, že zháňa nejaké guľky do pištole. Švejka sa mu uľútilo a tak mu ich zopár dal.

Bolo to koncom mája roku 1914. V tú jar bolo v celej Európe pekné počasie a tak sa svet rozhodol, že usporiada koncom júna v Bosne vojenské cvičenie. Bola to významná udalosť. Prišli aj všelijakí následníci trónov. Niečo sa tam pritom oslavovalo, dopoludnia lietali granáty, potom padlo niekoľko čestných sálv, čo neskôr prepuklo do do prvej svetovej vojny.

Prvej svetovej vojny sa obyvatelia Corgoňa veľmi nezúčastňovali. Keď už toho bolo priveľa šli robiť poriadky blízko Benátok, pri rakúsko-talianskej hranici pozdĺž rieky Pijavy. Dostalo sa im vtedy do uší, že od novembra 1917 sa tam nejakí nespratníci neustále tlčú a ani bohovi nechceli prestať. Šli to tam teda prefackať a 3. novembra 1918 to všetko aj s 1. svetovou vojnou ukončili.

Tak sa stalo, že sa slovenský národ zastúpený Corgoňmi pridal spolu so Spojenými štátmi, Britániou, Francúzskom a Talianskom medzi víťazné mocnosti tejto vojny. Boli dosť nahnevaní na Rakúsko-Uhorskú monarchiu (ale aj Nemcov) a tak sa rozhodli aj túto feudálnu relikviu rozpustiť. Vďaka ich rezolútnemu zásahu vzniklo teda moderné Maďarsko, aj Rakúsko a vznikli niektoré nové štáty ako bola Juhoslávia a hlavne Ťěžkoslovensko. Na podpísanie zmluvy o jeho vzniku vtedy Corgoňčania poverili Čecha Edvarda Beneša a Slováka Štefana Osuského. Podpisovanie zorganizovali vo Francúzsku vo Versailles v Paríži. Aby im v daždi papiere nezmokli šli do jedného paláca, ktorý sa volal že „Veľký Trianon“. Bolo síce iba 4. júna, štyri dni pred Medardom, ale dáko sa aj tak rozpršalo.

Najvýznamnejšie udalosti medzi vojnami

Starostova dcéra s prvými dredmi.

• Už v roku 1919 sa na výuku vo všetkých školách oficiálne používala spisovná corgoňčina. Predtým sa oficiálne vyučovalo po latinsky, ale v skutočnosti to tak nebolo. Učitelia a profesori na to srali, lebo im aj tak nikto nerozumel. V meste sa totiž ináč ako slovenčinou a rómštinou nikdy nehovorilo.
• Prvé futbalové ihrisko bolo Corgoňčanmi vybudované v roku 1920 na Šibeničnom vrchu. Ešte sa síce vešalo, ale pomenej, takže vznikla celkom slušná voľná plocha. Ihrisko bolo síce do kopca, ale po polčase bolo zase z kopca, takže sa nevýhody aj tak vyrovnali. Zato malo toto ihrisko výhodu, že tam tak často nefúkal vietor. Bolo to preto, lebo aj šibenice boli predtým v závetrí. Boli v závetrí preto, lebo Corgoňčanom sa zdalo mrzké pozerať sa na hompáľajúcich obesencov.
• V roku 1923 mesto Bratislava poprosilo starostu pečatnou listinou o pridelenie autobusového spojenia s Corgoňom. Starosta mal dobrú náladu a tak im to po roku povolil.
• V meste bolo od roku 1925 pre najväčšie krčmy povolené poskytovanie ubytovania. Vznikali tak podľa požiadaviek neviditeľnej ruky trhu minihotely, ktorých počet kolísal od štyroch do 99. Nebola to ale prvá možnosť ubytovania v meste, lebo ani dovtedy nebol problém prespávať v osade Ružový raj. Tam bola vždy ruka trhu štedrejšia.
• V roku 1926 miestny mlynár začal počas mletia vyrábať aj elektrinu. Bola spočiatku nahovno, lebo nebolo ju načo páliť, ale aspom študenti vysokej školy mohli skúšať jej účinky. Najčastejšie ju pred začatím vyučovania pripájali na kľučky v triede. Profesori prežívali vtedy ťažké časy, no malo to výhodu, lebo v týchto dobách boli vynájdené Pampersky. V nasledujúcich rokoch sa začali objavovať prvé elektrospotrebiče. Úplne druhým bolo elektrické kreslo. Prvým elektrospotrebičom v Corgoni bola kulma pre vtedajšiu starostovu dcéru.
• V roku 1930 si starostova Dcéra skúsila prvýkrát umyť vlasy zázračným mokom. Vznikli tak prvé dredy.
• V roku 1933 bola v mestskom parku odhalená socha Chucka Norrisa, ktorú o päť rokov neskôr premiestnili na jeden z bočných oltárov kostola. Tam sa dodnes chodí modliť najviac občanov z radov mládeže.

Druhá svetová vojna

“	Fight the fighters, not their War!	”
—Slovenská ľudová

Adolf v Corgoni

Hitler v žurnále.

Aby sme mohli lepšie pochopiť význam Corgoňa pre 2. svetovú vojnu musíme sa ešte na chvíľu vrátiť späť na začiatok 20. storočia. Bolo to okolo roku 1903, keď sa starosta rozhodol, že by sa mali vymaľovať maštale v časti mesta Starostove chlievy. V tomto čase chodili do mesta na múračky roboši z Viedne.

Medzi nimi bol aj jeden taký krpec, ktorý sa predstavil, že Adolf a keď sa robila výplatná listina, tak z neho vyliezlo, že je dáky Schicklgruber či čo to bolo za zmrda. Tento Adolf kalil vápnom plafóny. Raz mu majster kázal natrieť aj okná a on, kokot jeden, sa ho po štyroch hodinách prišiel spýtať, že či má natrieť aj rámy. Táto historka sa stala na Slovensku taká známa, že je už bradatým vtipom. Jasné bolo, že odvtedy mu majster kázal robiť už iba na plafónoch. Mal ho takto väčšinou na očiach.

Po nejakých tých prvotných problémikoch sa Adolf celkom chytil. Pritom ako maľoval bol ale príliš blízko pri stene a musel mať pri tejto technike nabok naklonenú hlavu. Potil sa a pritom smrdel ako prasa. Na štici mal čierne mastné vlasy, ktoré sa v smere naklonenia hompáľali do jednej strany. Párkrát pri maľovaní s naklonenou hlavou stratil orientáciu v priestore, neregistroval čo je hore a čo je dolu, a zjebal sa potom na zem. Naučil sa časom aj dávať pozor na lampy. I keď boli vtedy petrolejky on bol prvým ľudom, ktorému potom ako po jednej prebehol mokrou štetkou lampa buchla a kopla ho pritom elektrina. Bol to proste exemplárny chmuľo, ktorého si veľa obyvateľov Corgoňa celkom dobre zapamätalo.

Pamätníkom ale neskôr „padla gamba“. Bolo to v druhej polovici 30. rokov 20. storočia, keď pozerali v kine žurnál. Zjavil sa tam krpec Schicklgruber, ktorý furt s vystretou rukou dával pozor, či neprší a každý o ňom hovoril, že je to dáky Hitler. Zaujímavé bolo, že veľmi veľa ľudov, ktorí boli okolo neho sa zrejme tiež bálo dažďa. Prebiehalo to tak, že Adolf zdvihol prudko ruku a ostatní hneď a zaraz s ním. Asi sa báli vody, humusáci. Na ruke mal Adolf takú pásku, na ktorej bol akýsi kríž, podobný ako mávajú vojenskí saniťáci, len tento bol akosi viacej dojebaný.

V období vojny

Členka sovietskeho politbyra prišla šéfovi marketingu plniarne oznámiť, že ten mok predsa len berú.

V období 2. svetovej vojny sa v Corgoni stalo niekoľko významnejších udalostí:

• Kedy vlastne tá vojna začala nikto v Corgoni netuší. Akurát si časom všimli, že sa z kinožurnálu vytratil ten Edo Beneš a zrazu tam bol dáky tlstý farár, ktorého volali že „Tisza József“. Niektorí Corgoňčania boli z toho (možno aj bez toho) chuji, že čo sa deje.
• Potom, čo sa Corgoňčania dozvedeli, že nemecké vojská zaútočili na Rusov, začali vyjednávať so CCCP obchodný kontrakt na dodávku čarovného moku. Podľa vyjadrenia marketingového a reklamného oddelenia plniarne mal byť pre vojakov mok strategickou pohonnou látkou. Kým sa zjednali na cene Nemci sa dostali až ku Stalingradu.
• V júni roku 1942 teta Gabčíková písala svojmu švagrovi do Rajca (to je tam, odkiaľ je tá minerálka), že ako sa mávajú. Šógor písal, že celkom dobre a že ich Jožko je spolu s kamarátmi práve v Prahe na výlete. Že tam šiel v máji. Potom prišla správa, že Jožo mal nejakú potýčku jedným nemčúrom, čo sa volal Heydrich. Asi mu nechcel v hospodě „U Fleků“ poplatiť.
• Niekoľko výrastkov z Corgoňa bolo dva dni pred Medardom v roku 1944 aj vo francúzskej Normandii. Hrali sa vraj na vojakov a strieľali tam na pláži z praku po dákych Nemcoch. Bolo to vraj počas nejakej Operácii Overlord.
• Corgoňčania počas SNP pôsobili v Rusku a tréneri pre výsadok a boj v tyle nepriateľa. Požiadal ich o to Stalin potom ako sa na dejepise dozvedel o Cézarových historických skúsenostiach s týmto národom. Corgoňčania vytrénovali veľa vojakov na bojovú činnosť, ktorý nazvali partizánskym bojom. Neskôr im Know How ukradla Al Srajda a svet to nazval Terorizmus.
• V závere vojny bolo viacero Corgoňčanov na majáles v Prahe. Rozfofrovali to po miestnych krčmách. Trochu narobili na uliciach neporiadok. Prišli tam potom nejakí novinári z Nového Žvástu nafotili to a druhý deň to bolo na titulke novín s nadpisom „Pražské povstání českého lidu“. Potom prišli do Prahy Rusi na tankoch a vojna sa skončila.

Po druhej svetovej vojne

Hroby Corgoňov na cintoríne v Normandii.

Po skončení druhej svetovej vojny sa niekoľko chlapov, ale aj žien domov do Corgoňa nevrátilo. Nie že by pomreli na rôznych frontoch. Takých bolo minimum a vlastne ich nikto nedokázal spočítať. Oni boli lídrami oslobodenia, aj keď sú skromní a nepotrebujú publicitu nie sú tu aby umierali, oni sú tu aby zachraňovali ľudstvo. Je dokázané, že niekoľko Corgoňov padlo na fronte pri vylodení v Normandii počas operácii Overlord. Na jednom z amerických vojenských cintorínov boli nájdené ich hroby. Američania si ich vtedy privlastnili ako svojich hrdinov.

Väčšinou sa ale všetci nevrátili do mesta preto, lebo po vojne na Slovensku zostal bordel a bolo treba aby to tu dal niekto do richtigu. A bolo to aj preto, lebo vždy je treba premiešať krv aby sa národ nezdegeneroval. Niektorí Corgoni odišli aj do sveta. Niekto musel skonštruovať prvý raketoplán, lietadlo Concorde, vymyslieť internet, ukázať ako sa robí Hamburger, lángoše, pizza, kde je Maču Pikču, alebo aj to ako sa vygrcať z okna desiateho poschodia a nepošpiniť spodným susedom parapety.

Ranný komunizmus

Významným predstaviteľom svätového komunizmu bol po vojne súdruh Stalin.

Slovenská krajina bola spustošená. Všade samý grázel, ktorý bol navyše korheľ stálesmädný a ešte k tomu nebolo čo do huby. Politika menila svoju tvár a jeden dobrý spôsob ako ľudov osloviť bolo namotať ich na vetu „všetko patrí všetkým“. A tak sa zrodil svetový komunizmus. Komunisti už existovali predtým a dostali sa k moci v Sovietskom Zväze. Sovieti vyhrali vojnu a podľa pravidla „Víťaz berie všetko“ aj brali. Podarilo sa im to v čase najväčšej biedy vo februári 1948.

“	Za to, že neviem, čo zrada, klam, že život to je pre mňa dar, nie utrpenie, klamstvo, mar, vďaka ti, slávny Február!	”
—Mikuláš Dzurinda

Spočiatku bolo všade iba plno kadejakých vzletných rečí. Ľudia blbli a z blbcov sú vždy najoddanejší sluhovia. Nová vláda mnohým z nich dala do rúk moc a blbec, ktorý má pocit moci bol jej najspoľahlivejší pomocník. Nazvali to „socializmus“ a tento socializmus zresetoval hodnoty. Nastali spoločenské zmeny. Z murárov sa stávali učitelia, z učiteľov murári. Zo sluhov a pastierov svíň sa stávali vysokopostavení funkcionári. Bývalá chudoba sa nasťahovala do domov bohatých, z farárov sa stali pastieri, niekedy s boháčmi „veselo“ fárali v baniach. Najvyššia kasta bývalých boháčov a farárov dolovala urán.

Aby sa všetko stalo pravdou bolo treba niekoľkých starých známych súdruhov poslať pred súd. Niektorých zavrieť bo basy a pár aj obesiť. Tak šiel do basy na skusy aj neskorší prezident Gustáv Husák. O Gustovi sa v tomto článku viac písať nebude. Je jedným z mála známych ľudov, ktorého zadok sa o mesto Corgoň nikdy neobtrel. Napriek tomu ešte treba dodať: „Hanba mu za to...“ V každom prípade sa zatvorením, či popravou tých známejších zavreli huby pochybovačom a moc komunistov mala nadlho voľnejšie ruky.

Komunizmus v Corgoni

Mladí corgoňskí pionieri s mestskou zástavou.

V Corgoni bola zrazu beztriedna spoločnosť. V školách síce triedy stále existovali, ale ak niekto chcel niečo dokázať musel pochádzať z triedy robotníckej. Jeho otec bol teda súdruh robotník a ten bol najdôležitejší. Súdruh vedúci, súdruh učiteľ, súdruh úradník, súdruh inžinier, súdruh právnik, či súdruh doktor bola pracujúca inteligencia. Pokutu ľudovi dal súdruh príslušník Verejnej Bezpečnosti (VB), v armáde na vojakov kričal súdruh poručík, súdruh kapitán, súdruh major... ale hlavne súdruh slobodník, alebo ešte lepšie súdruh slobodník absolvent. Obyčajní vojaci sa ničoho nesmeli báť, len tí vojaci z povolania boli posratí zo súdruha generála. Súdruh je v preklade ešte viac ako priateľ, veľmi vysoký druh druha (partnera)... asi taký ktorému iný súdruh aj riť vylíže.

Corgoni ale vždy idú na vec a myslia pritom pozitívne. Berú veci pragmaticky. Detaily komunizmu neriešili, z komunistickej podstaty si vždy vyberali to čo bolo pre nich najdôležitejšie. Ani to, že všetko patrí všetkým sa im až tak veľmi nepriečilo. Vždy ale „... odťál-poťál...“:

• Napríklad sa im zapáčilo, že pri komunistoch musí každý chodiť do roboty. Srať na to, či robil, alebo nie, ale na tých osem hodín niekde ísť musel, chlast mal obmedzený, lebo sa čapovalo až od desiatej hodiny. Kto neposlúchol, neprispôsobil sa, šiel do blázinca, alebo do basy. A tak sa z ulíc blázinca vytratili bezdomovci, somráci. V corgoni bol vtedy postavený nový blázinec a pod Šibeničným kopcom aj väznica. Pribudli takto nové inštitúcie, práca, ale aj ubytovacie kapacity.
• Spočiatku sa Corgoňčanom zdalo pofidérne, že musia spojiť svoje pozemky a vraj kolektivizovať poľnohospodárstvo. Teda hlavne starosta bol dosť na prášky z toho, že jeho záhradka už by nemala byť iba jeho, no dohodnúť sa musel. Dohoda plodí kompromisy, no aj keď sú to vlastne krysy, vzniklo v Corgoni jedno z prvých JRD. Jeho predsedom sa stal vtedajší starostov druhorodený syn. Nakoniec bolo dobre. Zrazu bolo v meste viacej kromplí, chleba, mandeliniek, mäsa a iných plodín a nikto nebol úplne za všetko zodpovedný. Ľudia na družstve si odrobili svoju pracovnú dobu, mali traktory, kombajny a aj prasatá a kravy srali na jednom mieste. A z hovna je do hnoja iba krôčik. Kolektívne sa hospodárilo a kolektívne sa aj kradlo.
• V Corgoňských školách súdružky učiteľky vychovávali iskričky, ktoré sa stali pioniermi, aby potom ako dostanú občiansky preukaz mohli byť zväzákmi. V modernom obliekaní mládeže prevládali farby ako svetlá modrá, tmavšia modrá a hlavne červená šatka, ktorá sa u zväzákov premenila na kravatu. Akurát iba chalan, ktorého v škole volali Prefajčený Tóno bol raz na telocviku obeťou omylu, keď sa sudružka slovenčinárka spýtala súdruha telocvikára, že „prečo ten Tónko beží s červenou kravatou...“, na čo telocvikár lakonicky odvetil, že „to nie je kravata, ale Tónov jazyk“ (pozn. redaktora: „to nič, iba jeden slušný vtip z oných čias...“).

Pražská jar

Je nesporné, že v roku 1968 prišli vojská pomôcť civilnému obyvateľstvu.

Pohnuté 60. roky zastihli Corgoňčanov v Socializme s nadľudskou tvárou. Už sa dala pozerať aj čiernobiela televízia. Od polovice začal z rádií znieť rokenrol a bigbít. Medzi veľkými súdruhmi v Prahe sa vtedy vyskytol jeden usmievavý Dubček. A tento Dubček sa stal významným na jednu „Pražskú jar“.

Táto jar bola v roku 1968. V tomto roku sa v Corgoni začal predávať taký hrubý rožok posypaný makom. Ten rožok mal meno „Dubčekov rožok“. Bol celkom dobrý a zároveň spopularizoval ópiové semiačka. Ešte predtým na jeseň roku 1967 začali komunisti v Corgoňskej plniarni moku skúšať, či by nemohla byť voľná sobota. Do tejto doby robili ľudia šesť dní v týždni. Šli na to opatrne iba v tomto jednom závode. Neboli istí, či sa ľuďom bude páčiť robiť iba päť dní a dva dni sa váľať. Neuvedomovali si, že šance sú vysoké. Vedci totiž neskôr zistili, že to bolo preto, lebo číslo päť obsahuje „ä“, ale hlavne preto lebo je to spolu s dvojkou prvočíslo! Voľné soboty mali úspech a tak od septembra roku 1968 malo voľnú sobotu celé Ťěžkoslovensko. A to bolo všetko vďaka tomu Dubčekovi a mestu Corgoň. Aj v nasledujúcich rokoch sa v Corgoni sem-tam pracovná sobota vyskytla, dokonca ju volali, že „sobota pracovnej cti“, no väčšinou sa počas takejto práce iba brigádovalo a hlavne chlapi si nenechali ujsť šancu ožrať sa s lopatou v ruke.

Lenže ako to vždy býva po jari prichádza leto. V auguste roku 1968 prišli aj do Corgoňa Rusi na tankoch. Niektoré tanky boli aj z Budhapešti. Neprišli len tanky, ale aj lietadlá. Bolo zrazu akosi veľa vojakov. Potom sa v telke objavil jeden pán súdruh v okuliaroch, ktorý hovoril veľmi zle Česky a volali ho Gustáv Husák. Netrvalo dlho a Rusi sa usadili v kasárňach. A zase začala tá správna sranda.

Medzi dvoma režimami

Po roku 1968 sa v Corgoni žilo určite lepšie ako tesne po vojne. Ľudovia chodili do roboty. Práca bol všade, len ľuďom sa akosi nechcelo. Teda väčšinou ani nie, ale v celku išli podniky na 120 percent.

Televízia

Filmárik a Filmuška

Populárny bol aj televízny monoskop

Televízia v tomto období bola veľmi významným médiom. Mala už celkom stabilnú programovú skladbu. Ľudia v nej pozerali v televízore hokej, futbal a po desiatej hodine večer v piatok a sobotu býval aj film s bielou štvorcípou hviezdou na začiatku. Tá hviezda tam bola preto aby všetci vedeli, že vo filme bude holá riť, aspom jeden ženský cecok, jebačka, ba dokonca tam niekoho aj zavraždia.

Na televízne noviny zväčša srali. Ešte chvíľu po roku 1968 sledovali, či sa náhodou tanky nepoberú domov. Potom si na ne zvykli, tak ako si zvykli na ruštinu u vojakov, ktorí sa potulovali po mestských krčmách. Vlastne tých vojakov nebolo v meste v krčmách veľa. Boli to iba vyšší dôstojníci. Títo bývali v panelákoch so svojimi ruskými rodinami. Nemohli si ani veľmi dovoliť trtkať corgoňské ženičky, lebo ak im na to ich velitelia prišli nemali vyhadzov, ale špeciálnu prácu na Sibíri, či na iných frontoch, akým bol napríklad Afganistan. Corgoňčania sa Ruštinu učili v škole, lebo ňou hovorilo veľa ľudí na svete, no aj tak im to bolo na hovno. A tak po skončení školy po rusky aj tak nikto nevedel.

Ruskí vojaci na corgoňskom území vtedy fungovali v podstate na rovnakom princípe ako súčasné vojenské kontingenty v problémových oblastiach sveta: najpopulárnejšie sú teraz jednotky na Cypre, Afganistane, v Kosove, v Iraku apod. Teraz sa to volá, že „mierové jednoty OSN“, vtedy sa to volalo „bratská pomoc spriatelených krajín“. „Bratská pomoc spriatelených krajín“ sa po zmenách režimu v dejepisoch volá „okupačné vojská Varšavskej zmluvy“, môžeme iba hádať ako sa raz premenujú „mierové jednotky OSN“.

Al vráťme sa k televízii. Predpoveď počasia bola taká neprehľadná. Ujo Iľko bol mladík a prednášal ju spočiatku aj so svojimi kolegami z HMÚ na striedačku osobne. Excell ešte nevymyslel a tak premietal iba také kľukaté čiary nakreslené na bielom papieri. Všetci dospeláci sa pritom tvárili, že jeho predpovedi rozumejú. Teda rozumeli hlavne slovám: „dážď“, „prehánky“ a „XY stupňov Celzia“. Predpovede boli aj tak nahovno, lebo väčšinou nevychádzali. Veľa vecí bolo vtedy nahovno, no čo už, človek si len musí povedať, že „hlavné, že aspom boli“. Mimochodom, to slovné spojenie „na hovno“ je frekventované iba z jedného dôvodu: je to holý fakt na ktorý sa dá nájsť iba málo použiteľných synoným. Neskôr v druhej polovici 80. rokov sa na hlásenie správ o počasí začali zamestnávať vzhľadnejšie typy cicušiek, ktoré sa stali priekopníčkami dnešných slovenských „rosničiek“. Najznámejšia z nich bola neskoršia viacnásobná držiteľka zlatých vtákov, ktorí sa volajú Zlatý Slávik, Ňadranka Zhandlovej.

V nedeľu bola slávna nedeľná chvíľka poézie a v pondelok zase dáka inscenácia. Najväčšia sranda bola, že slovenských hercov vtedy ľudovia spoznávali aj podľa ksichtov a títo herci museli vedieť aj hrať a nie len dabovať cudzie filmy, improvizovať, moderovať (robiť konferenciérov), či ojebávať v reklamách. Vlastne reklamy neboli takmer vôbec. Vysielali ich iba tesne po večerníčku pred televíznymi novinami. Ich celková dĺžka bola taká krátka, že sa nedalo počas jej trvania ani vyšťať.

Držiteľmi ocenenia OTO z obdobia medzi rokmi by sa určite nestali rôzne Televízne noviny, či Lampáreň, alebo reklamné bloky, ale hlavne tieto programy a umelci: Pionierska lastovička, Zlatá brána, Vtipnejší vyhráva, Matelko, Filmárik a Filmuška, Pat a Mat, Kuko, Maják, Triangel, 5×P, Televízny klub mladých, či rôzne dodnes vysielané televízne seriály a pod... mnoho ľudov z radov členov dnešnej corgoňskej mládeže by sa asi véééľmi čudovalo, keby videli ako často súčasní šíritelia demokratických zásad v minulosti používali slovo „súdruh“, ba aj súdruhmi boli.

Obchody

Granko dodnes žiadny kapitalistický výrobok neprešťal.

V týchto dobách sa v Corgoni kupovalo mlieko, či smotana, ktorá na druhý, či tretí deň skysla. Kyslé mlieko, kyslú smotanu či tvaroh si takto vyrábal každý sám. Boli všetky pochúťkové. len corgoňčania nevedeli, že ich konzumujú aj s bifidusom. Rožky boli všade rovnaké a čierny chlieb sa piekol iba pre svine, vojakov a školské jedálne. Každý chcel doma žrať len biely chlieb. Pomaranče boli občas, citróny tiež, no v Zelovoci predávali aj domáce jablká, či hrušky, paradajky, paprika, mrkva a víno. Pivo nemalo etikety a delilo sa na desiatku, dvanástku a čierne. Pri nákupe piva sa musela každá fľaša otočiť hore dnom aby sa dalo pozrieť, či v nej neplávajú tzv. „krokodíly“. Kofolu a cigarety si mohol kúpiť iba občan Corgoňa nad 15 rokov, ktorý mal občiansky preukaz.

Sem-tam aj niečo v obchodoch nebolo. Keď sa posral v Poľsku socializmus nebol toaletný papier. Na druhej strane keď chcel človek chytiť na TV Poliakov zavesil na anténu kilo mäsa a hneď boli Poliaci. Asi preto vtedy Poliaci tak veľmi potrebovali Solidaritu. Nie je celkom jasné, prečo sa niekedy nedali dostať dámske vložky. Asi toho bolo priveľa čo bolo napiču v štáte. Keď mal zdražieť benzín o desať halierov boli pred corgoňskými benzínovými pumpami niekoľko kilometrové rady áut.

Spočiatku bolo v obchodoch všetko v sklenených fľašiach. Neskôr ich vystriedali igelitové sáčky. V niektorej z televíznych relácií vtedy ukazovali, že na taký igelitový sáčok s mliekom sa mohol postaviť priemerný chlap. Doma to ale nebolo radno skúšať, lebo vtedy boli v móde chemlonové koberce z Revúcej, ktoré boli v celom byte. Mali žiadny vzor, ale všelijaké farby. No a keď pri záťažovej skúške mliekového sáčku sáčok jebol, potom proces kysnutia prebiehal v revúckom koberci. Mimochodom vzor tohto koberca bol taký populárny, že ho vtedajšia televízia v čierno-bielej verzii zavesila na obrazovku vždy po skončení svojho vysielania.

Strážcovia poriadku a moci

Sprosté vtipy kolovali v tomto období iba cez ľudovú slovesnosť. Kolovali takto aj politické vtipy. Tieto boli veľmi atraktívne. Sprostých a politických vtipov bolo plno. Bolo si treba akurát dávať pozor, aby sa z vtipkára nestal politický väzeň. Niekdy sa aj „zadarilo“, lebo medzi ľuďmi sa občas motali takí, čo mali na druhej strane goliera taký odznak ktorý otočením goliera rýchlo ukázali so slovami „a vy pôjdete so mnou“. Títo dobrovoľníci pracovali popri zamestnaní ako spolupracovníci ŠtB. Asi sa im chcelo viac robiť. Pre tých, ktorí už poznali ich ksichty sa osvedčila taktika pri ktorej ŠtBákov vyprovokovali na to aby povedali protištátni vtip ako prví. Potom už bola v kolektíve sloboda a aj zásoba vtipov sa obohatila, lebo ŠtBáci vedeli politických vtipov aj tak najviac. Mali ich dobre memorované zo spisovania zápisníc z výsluchov. S Verejnou Bezpečnosťou spolupracovali aj ďalší strážcovia, ktorých nazývali aj Pomocná Stráž, skrátene PS VB. Aj týmto sa chcelo... zo seba robiť chujov. A darilo sa, darilo...

Boli aj takí ľudovia, ktorí mali v robote v jednom tajnom sklade modré vojenské uniformy a samopaly. Mali ich tam na to aby bránili svoj pracujúci ľud a teda aj samotného ľuda. Volali sami seba „Ľudovou Milíciou“. Aj tým sa chcelo viacej robiť a hlavne chodiť na cvičenia, kde sa dalo spoznávať medzi súdruhmi navzájom a hlavne sa spolu dobre ožrať. Z takýchto pitiek vznikali ďalšie známosti a každý z nich zohnal všetko. Časom mala každá rodina medzi sebou aspom jedného komunistu, kamaráta, či príbuzného na komunistickom výbore v meste, na okrese, na kraji, či v Bratislave, a všade ich bola plná riť.

Z rôznych väzieb, medzi ŠtBákmi, PS VB, Ľudovými milíciami, či súdružkami a súdruhmi, ktorí krstili svoje deti v kostole, vznikol nielen v Corgoni, ale na celom Slovensku tieňový mocenský systém, ktorý fungoval a funguje dodnes. Oficiálne sa to dnes nazýva „korupcia“, no je aj to spôsob ako obísť zákon a regulovať vplyv na spoločnosť. Je to činnosť organizovaných skupín, ktorá má prioritu nad tým, čo je záujmom občanov. Inými slovami sa dá povedať, že pre obyvateľstvo nie sú podstatné ich právne nároky na podiely z ich daní, ale to ako rozhodnú rôzne nátlakové skupiny oficiálne nazývané aj politické strany. Každá z nich po tom, ako získa absolútnu moc nad štátom vytvorí systém, ktorý sa neskôr označí ako totalitný.

Slávy/ neslávy

“	Pozor, pozor! Našla sa kunda z Boženky... opravujem: Bunda z koženky!	”
—Rozhlas

K tomu aby boli občania Corgoňa informovaní ako majú rozmýšľať slúži a bude stále slúžiť marketingový systém, ktorý sa nazýva štátna propaganda. V období vraj normalizácie po roku 1968 boli v Corgoni oslavy ako všade inde na Slovensku a v jeho komunistických satelitoch. Boli v podstate rovnaké ako predtým len sa ináč volali iba zdôrazňovali komunistické myšlienky. Manipulovali sa nimi davy:

• Najdôležitejšie boli Sviatky Jari, ktoré predtým boli Veľkou Nocou, ale aj Sviatky Pokoja a Mieru, ktoré boli predtým Vianoce, či presnejšie sviatkami Narodenia Ježida.
• Známa a oslavovaná bola aj Pamiatka zosnulých, čo sa dakedy volala Sviatkom Všetkých Svätých.
• Deti nedostávali hodinky za Sväté prijímanie, ale za „Sľub vernosti Marxizmu-Leninizmu“.
• Z amerického Chicaga sa na ulice Corgoňa dostal Sviatok Práce, prvý máj t.j. deň, kedy sa dožralo celé mužské osadenstvo mesta.
• Dňa 9. mája sa pálili aj vatry aby sa oslávilo vyvádzanie corgončanov na uliciach Prahy z roku 1945.
• Nezabudnuteľný bol aj teambuilding, ktorý sa nazýval a vlastne aj dodnes nazýva MDŽ, t.j. „Medzinárodný Deň Žien“. Tento sviatok pripadá na 8. marec a bol väčšinou oslavovaný tak, že si chlapi z vedenia a odborári (ROH) pozvali všetky ženy z pracovísk do nejakej reštaurácie, kde im ukázali ako sa dokážu perfektne dožrať. Potom došli domov k svojim [Manželka|[manželkám]], ktoré vyfackali kyticou tulipánov (počet jeden až tri kvety ozdobené celofánom). Sviatok MDŽ bol najvýznamnejší tým, že sa po ňom väčšinou začali nosiť poltopánky.
• Raz za štyri roky sa tancovala aj Spartakiáda. Šlo sa s programom až do Prahy na Strahov Veľa dievčat tam vtedy o panenstvo prišlo...
• Oslavovala sa aj Veľká Októbrová Socialistická Revolúcia (VOSR). Táto oslava bola, ako ináč, 7. novembra.
• V mestách bolo viackrát za rok niekoľko kladení vencov. Odohrávalo sa to pri väčších pomníkoch z druhej svetovej vojny. Hrávala pritom dychovka takú mizernú hudbu na ktorú sa nedalo tancovať. Niekedy tam boli aj vojaci, ktorí počas položenia vencov vystrelili do luftu niekoľko nábojov. Na takomto kladení bolo veľa ľudov, ktorí väčšinou ani veľmi netušili o čom celý ten cirkus je. Tá streľba bývala na konci a bola dobrým znamením, že sa už ide domov.

Bolo - nebolo

V období po roku 1968 nebolo internetu. Ľudia vtedy netušili, čo je to Fejsbúk, Azet, televízia Joj, či televízia Narkóza. Nebolo mobilov, nebolo Notbúkov a hernými konzolami boli ovocné stromy v záhradách a sadoch obyvateľov ulíc vo štvrtiach s rodinnými domami, alebo JRD. Nikto netušil čo je to Samsung Ikspéria, „Nokia“ bolo iba nejaké Japonské slovo. Aple bolo jablko po anglicky a hudobné vydavateľstvo, ktoré nahrávalo platne od Beatles. Slová: „windows“, „linux“, „firefox“, „opera“, „software“ corgoňčania v podstate nezaujímali. Nič im to nehovorilo a mali ich „v paži“.

Nikto nevedel, čo je to Extáza, lebo drogy a narkomanov bolo vidno iba vo filmoch. Nikto nemal ani „v päte“, že by mohol niekde na verejnom priestranstve postávať a dorážať na ľudí špinavý prešťatý chlpáč s časopisom „Nota Bene“... nikoho nenapadla legalizácia a užitočné vplyvy marihuany a THC.

Akurát cigánky niekedy aj s deckami zvykli vyberať smetné kupy pred panelákmi na sídliskách. Určite si v týchto dobách takto obohacovali svoje hmotné statky. Jedna taká (bez deciek) v jednom skoro prázdnom kontajneri na dne niečo zbadala. Chcela na to dočiahnuť, no mala asi krátku ruku. Tak tú ruku naťahovala, stála pritom na špičkách. Ťažisko jej tela sa pritom zmenilo, špičky nôh sa jej pošmykli a ona sa po hlave do tej kupy celá vsunula. No, a ako na potvoru, nemala práve nohavičky. Akurát vtedy malý Paľko Corgoň išiel vyniesť smeti. Zodvihol pri kontajneri smetný kôš (Recycle Bin), chcel ho vysypať, no a pozrel ktorým smerom to bude dávať... keď sa pozrel dnu vytreštil oči a zakričal na otca, ktorý práve fajčil na balkóne: „Oci, oci! Poď sa pozrieť! Niekto sem do smetí starú piču vyhodil...“

Hostinec U kľúčika

Výveska hostinca „U kľúčika“.

V meste bol jeden hostinec, ktorý sa neskôr zapísal do histórie celého Slovenska. Nad vstupnými dverami mal klasický nápis „Hostinec“ a ďalej nič.

Raz sa stalo, že krčmár pri utieraní porozlievaného piva našiel na jednom zo stolov položený zväzok kľúčov. Už bola záverečná, ľudia väčšinou odchádzali, vytackávali sa von z dverí. Boli aj takí, ktorí sa nemali k činu. Krčmár zdvihol kľúče zo stola nad hlavu a zaštrngal nimi nad hlavou. Možno to niečo znamenalo, nikto nevie, že čo, ale po druhom intenzívnejšom zaštrnganí sa všetci zostávajúci pozdvíhali, zaplatili, odišli domov a krčma zostala prázdna. Kľúče v krčme zostali a odvtedy ich krčmár používal počas záverečnej ako signál, že treba odísť.

Asi ich tam nechal Chuck Norris, pán Boh, či iný nadčlovek. A asi mali aj niečo znamenať. Krčma sa zrazu nazývala U kľúčika. Nápis nad vchodom sa nezmenil, ale všetci aj tí čo ju nepoznali ju tak volali. Po Slovensku sa podobne ako predtým po celom svete „fucker“ šírilo štrnganie kľúčikov. Blížil sa totiž rok 1989.

Vznik slovenskej demokracie

Poznáte to? Sedíte v krčme, či na inej spoločenskej udalosti a niekoho ksicht sa vám nepáči. Chcete mu to dať najavo, hľadáte zámienku, len neviete ako začať. Pár študentov z Corgoňa študovalo v 80. rokoch v Prahe, niekoľko ľudov sa snažilo obohatiť inteligenčný kvocient a odvahu obyvateľov Bratislavy. Raz sa stalo, že zámienka sa našla. Vlastne zámienky boli vždy, len reakcie neboli také, že by vyprovokovali dostatočnú pomoc. Provokácie treba tiež cvičiť a rozvíjať. Bolo to práve v Prahe a Bratislave na jeseň roku 1989.

Ako vznikla Zamatová revolúcia

Tak trochu popíjajúci študenti.

Televízne noviny v roku 1989.

Mierumilovné dieťa revolúcie.

V skutočnosti to vzniklo v tej Prahe tak, že okolo 15. novembra partia študentov v Prahe sedela U Fleků a pančovala pivo plzenského typu s corgoňským mokom, ktorý si niektorí z nich doniesli z domu a mali ich na opaskoch v čutore. Bolo ich tam okolo dvadsať, z toho desať bolo natívnych Corgoňčanov, boli tam aj dvaja Ostraváci, jeden Karvinčan, dáky z Budějovic a niekoľko východňarov a Záhorákov. Jedným slovom kopec nadrbaných chujov a ešte k tomu vysokoškolákov. Po pár pohároch pančovaného mixu bolo v podstate absolútne jedno kto je skade, lebo hustí boli všetci rovnako.

Chlapcom nálada dosahovala vrchol, keď sa v krčme objavilo niekoľko (asi päť) príslušníkov VB, ktorí mali ambície robiť raziu. Študenti to akceptovali aj občianske preukazy im ukázali akurát ich policajti začali jebať, že v nich na fotkách majú dlhé vlasy a v skutočnosti ich také dlhé nemajú. Hodili pritom do pléna otázku, že „čo s tím uděláme“. Každý normálny smrtelník musí uznať, že taká kokotina musí nasrať aj triezveho, nie to nadrbanú corgoňskú náturu a to ešte dvadsaťnásobnú. Aj mali študenti v tedy na jazyku, že policajtov zavolajú von, no a riešili, či áno, alebo nie a ako. Napriek tomu boli stále šance, že všetko prepukne do mieru. Klinec do rakvy tomu dal jeden príslušník, ktorého väčšia pičovina nenapadla ako povedať našim študentom: „Půjdete s námi pánové.“ A práve to bola historická veta, ktorá začala Zamatovú revolúciu. Vtedy ale ešte o tom Nikto nevedel. Do začiatku revolúcie vlastne chýbalo už iba tých pár krokov od stolov k dverám krčmy U Fleků.

Čo sa udialo vonku na to nie sú zápisy a ani svedkovia. Študenti majú dodnes okno z chlastu. Policajti po príchode na policajnú stanicu tiež veľa nehovorili. Boli akísi zatrpknutí. V časoch pred novembrom 1989 ste štandardného policajta rozpoznali podľa toho, že mal zelenú vojenskú uniformu a na nej mal červené výložky (náplecníky). Títo piati, čo prišli z Hospody u Fleků mali iba tie výložky zelené. Zvyšok vzhľadu je náročné verbálne popísať. Vlastne aj po vizuálnej stránke to bolo príšerné. Kolegovia sa ich ich vtedy s vytreštenými očami opýtali: „Kdo vám to udělal?“ a oni im cez slzy odpovedali, že: „Ti zkurvení studenti!“.

No a pár dní na to bola tá študentská demonštrácia. Keby verejnosť tušila aká bola jej predohra, pochopila by príliš rýchlo, prečo mali policajti počas tejto akcie prilby, štíty a obušky. Báli sa chudáci aby si neuhnali hanbu. Museli predsa udržať poriadok. Zamatová revolúcia by sa nepodarila, keby pritom nebola aj televízia, ktorá zatajila súvislosti. Interpretovala to tak, že mierumilovní študenti boli brutálne napadnutí políciou. Na druhej strane nie je celkom isté, či boli v predných radoch študentov aj nejakí Corgoňčania. Pravdepodobne nie. Také zábery by sa neskôr nedali použiť.

Úvaha o revolúcii

V týchto časoch aspom na chvíľu začala ľudí zaujímať politika. Obyčajní ľudia v chlade na námestiach slovenských miest štrngali kľúčmi vtedajšej vláde a pritakávali. Zaviedli presne to, čo sa v corgoňskej krčme naučili. Nevedeli poriadne čo chcú, vedeli iba to, čo nechcú. V mestách panovala eufória a nadšenie. Ľudia vtedy vyzerali, ako keby dostávali orgazmy z rozprávania. Mohli si zrazu povedať čokoľvek a nikto im neotočil do ksichtov svoj golier so slovami: „Vy pôjdete so mnou“. Cítili sa zrazu ako keby boli slobodní. Národ na chvíľu aj kradnúť zabudol a hocikedy na požiadanie utvárali koridor. Bolo to hlavne vtedy, keď niekoho od samej radosti „klepla pepka“.

Ľudia nechceli násilie, štrngali kľúčmi a mysleli na to, že by to malo fungovať aj na komunistov. Nevedeli ako, ale chceli zmenu. Komunisti sa s verejnosťou dohadovali a dohadovali až nakoniec prestali existovať. Zmizli ich stranícke knižky, zmizli ŠtBáci, zmizli pásky a preukazy PS VB aj uniformy Ľudových Milícií boli zrazu v prdeli. Potvrdila sa stará dobrá pravda, že do „... prdele a do piči sa najviac toho vmestí...“. Nikde sa hromadne nevešalo, nikto neemigroval na Kubu ale komunistov zrazu nebolo. Vznikli dáke hnutia, ožili 40 rokov mŕtve politické strany. Zmizli červené knižkykomunitov, zväzákov a pionierov, vznikli nové strany a zrazu tu boli „noví“ pravicoví politici, ktorí chceli všetkým iba to dobré. Povedali, že Ťežkoslovensko do desať rokov dobehne, ba aj predbehne životnou úrovňou Rakúsko a aj Švajčiarsko. Zaujímavé je, že po rokoch vysvitlo, že to bol asi iba vtip. Alebo boli len oni v takej dobrej nálade, že si zavtipkovali? Možno chyba sa stala preto, lebo do desať rokov od revolúcie Ťěžkoslovensko už dávno prestalo existovať...

V podstate aj Enrico Fermi keď ostreľovať atómové jadrá neutrónmi začal to neskôr skúšať aj s uránom nemyslel na to, že z toho bude okrem Nobelovej ceny pre neho aj koniec všetkých nádejí na spokojný život pre milióny iných ľudí. Pri štiepaní atómu sa dodnes ožiarili mnohí a toto ožiarenie a jeho následky už nebolo na Nobelovku.

Podobne je na tom väčšina tých, ktorí si zaštrngali na námestiach kľúčami. Chceli aby bolo lepšie, no dosiahli iba to, že centralisticky riadený štát sa počas nasledujúcich rokov stal rozvráteným bordelom a zo zločincov sa stali dobre organizované skupiny. Postupom rokov až desaťročí sa začína rysovať, komu chcú tí noví „politici“ dobre. V kalných vodách sa dobre loví...

Po roku 1990

“	Na živote na Slovensku milujem hlavne tú rozmanitosť. Každý deň ma naserie niečo iné...	”
—občan mesta Corgoň

Po roku 1990 sa v Corgoni rozbehli všelijaké dražby. Hlavne pri tých holandských sa tí, čo v socializme počas normalizácie najviac kradli, teda hlavne rôzni riaditelia, ich námestníci, komunistickí (teraz dementkratickí) pohlavári, mäsiari a krčmári dostávali v malej privatizácii ku všetkému, čo bolo v ponuke. Boli to podniky, obchody, krčmy, trafiky a podobne. Obyčajným radovým Corgoňom zostali iba „Kupónové knižky“ a keď mali pindy tak aj „Úrad práce“.

V roku 1992 sa v Corgoni dostali k moci tzv. „národniari“. Neboli to fašisti boli to iba špekulanti, ktorí mali strach aby im Češi nepobrali kšefty. V lete sa rozhodli, že Slovensko by sa malo oddeliť nielen pomlčkou od Ťěžkoslovenska. Aj sa tak aj stalo.

Najprv v Bratislave urobili v júli jeden cirkus s nejakou deklaráciou. Slovo „deklarácia“ sa vtedy zapáčilo starostovi. Bolo to potom ako niekde čítal o vyhadzovaní nejakých konšelov v Prahe. Stalo sa to 23. mája v roku 1618. Bola to taká prča o ktorej sa dočítal na jednej strane z Kroniky mesta. Jeho stará mu do nej zabalila olovrant. Odkukali to vraj od Husitov. Corgoni v roku 1618 spolu s nejakými protestantami vtedy vydrbali z okna dákeho Slavatu, Bořitu a trafil sa aj jeden pisálek, čo sa volal že Fabricius. Triafali s nimi na jednu kopu hnoja. Vykrikovali pritom, že „hovno patrí k hovnu“, alebo niečo podobné.

No a v roku 1992 to chceli zrealizovať v Prahe znovu. Čechúri sa naľakali a povedali, že „defenestrace se konat nemusí a voni budou respektovat i deklaraci“. V Corgoni sa práve vtedy pokazil bývalý družstevný autobus. Bol nepojazdný. Z výfuku mu mu tiekol karamel, asi sa do nafty dostal cukor. Takéto veci sa občas stávali aj predtým. Asi sa v Slovnafte sa niečo dojebávalo s rafinérkou. A tak sa Corgoni rozhodli pristáť na deklaráciu.

Odbočenie s karamelom

Corgoňský autobus.

Murphyho zákony ale v týchto prípadoch fungovali na 100%, lebo naposledy tiekol ten karamel z výfuku, keď sa v marci v roku 1988 Corgoni chystali do Blavy na nejaké pálenie sviečok. Vtedy niektoré zlé jazyky hovorili, že ten cukor dal do nafty šofér, lebo večer bol v telke film „Angelika a sultán“. Šofér bol vraj zamilovaný do Angelikiných ceckov a mal preto vážnu motiváciu zostať doma. Iní vraveli, že u šoféra bol vtedy na návšteve nejaký jeho kamoš s odznakom na opačnej strane goliera. Kabát s tým golierom mu vtedy ukradol cigáň Dežo a ten odznak chcel speňažiť v krčme. Nikto ho vtedy nechcel, lebo na ňom bol iba dáky lev a nápis „KRIMINÁLNA SLUŽBA“. Dežovi sa nedarilo. Podobné odznaky mal vtedy na čiapkach hocijaký kokot ba aj železničiar, či vrátnik. Nakoniec ho kúpil pre svoju ženu starosta a aj ten to nakoniec oľutoval. Nakričala na neho, že je na tom odznaku priveľa červenej farby a hodil by sa iba k červeným šatom a či je ona „nejaká stará kurva, aby chodila v červenom“.

Ale aby sme neodbočovali: Tí, čo chápu súvislosti vedia, že v roku 1988 šlo o „Sviečkovu manifestáciu“ a keby nebol autobus dojebaný, možno by bola „Zamatová revolúcia“ o rok a pol skôr. Na Sviečkovej neboli Corgoni a tak si polícajti mohli dovoliť vyskakovať. No a potom museli demonštranti tvrdnúť v roku 1989 vonku na tej zime.

Corgoň v Slovenskej Republike od roku 1993

“	Komunizmus sa bál, že budeme niečo chcieť - kapitalizmus sa snaží aby sme chceli všetko.	”
—Pavel Kosorin

Suma-sumárum aj tak sa stalo, že v januári roku 1993 Češi potichúčky odstúpili od nárokov na slovenský a tým aj corgoňský majetok a vznikla Slovenská republika. Nová slovenská vláda do štátneho znaku ukradla corgoňčanom znak ceckov, no našťastie v Pažravej na Dunaji sa málilo mať iba dva cecky a pridali do stredu znaku ešte jeden. Aj farby znaku a fľašu nakoniec celkom dokurvili.

Napriek tomu, že sa v priebehu nasledujúcich rokov deklaruje, že je v Corgoni dementkracia pri reálnom pohľade je ľudia môžu iba slobodne nadávať a zvyšok ich slobody je iba o peniazoch. Ak ich majú môžu slobodne vyskakovať, kým o ne neprídu. Keď ich potrebujú, požičajú si od všelijakých úžerníckych firiem, ktorými sa stali aj banky. A tak sa postupne majetok všetkých kryje dlhmi, ktoré majú pod palcom banky a finančné skupiny. Vláda je v štáte nahovno. Štát nič nevlastní a podmienky vždy diktujú tí čo majú na to. V podstate je jedno, či nejaké voľby vyhrá ľavica, pravica, alebo niekto, kto o sebe tvrdí, že nie je závislák.

Počas nasledujúcich rokov sa v Corgoni zhruba presne stali asi tieto udalosti:

Najprv si Corgoni mysleli, že po privatizáciách je všetko O.K. a oni si s novým vlastníctvom môžu nakladať ako so svojim. Na začiatku prišli rôzne ksichty, ktoré si dali za cieľ, že sa stanú pre štát dôležitými politikmi. Skôr to bol nejaký boxerský učeň, alebo to bol už senior, či... s huhňavým hlasom a divnými hrmotnými spôsobmi, ktoré sedeli aj obyvateľom mesta a okolia. Tento ujo sa tváril, že chce ľuďom dobre a robiť poriadky. Zase nebol to celkom jasné ako, lebo potom ako nebol taký populárny zostal po ňom v štáte bordel. Jemu neostali slzy ale nejaká vila, Opel Korza a podobné výdobytky.

Neskôr sa v meste objavil jeden cyklista, ktorý mal tú drzosť, že spod obočia so strojeným úsmevom sľuboval ľuďom do štyroch rokov dvojnásobné platy. Usmieval sa aj na Rómov v osade a tak skoro získal tých 10% hlasov a má ich dodnes. V Corgoni ho aj kopli do riti, no bolo už pozde. Do vlády sa dostal a má čo chcel... viac ako dvojnásobný plat a klame ľudí dodnes. A v štáte je stále bordel.

Medzitým si ku korytám stávali novšie ksichty. Nie je podstatné, či hranaté, guľaté, slovenské, maďarské, či majú radi buzerantov, drogy, alebo chlast... efekt pre obyčajných občanov to má stále rovnaký: v štáte stále väčšia a väčšia bieda, grázli a podvodníci majú ochranu. Obyčajní ľudia sú bez práv. Keď si človek myslí, že horšie byť nemôže, nová vláda dokáže zázrak: Môže!

Jednou z nových javov bol nárast výstavby všelijakých ustanovizní. Predtým v Corgoni platilo pravidlo prvočísla päť:

• v meste bolo päť samoobslúh
• v meste boli štyri lekárne
• v meste boli tri benzínky
• v meste boli dve elektrá
• v meste bola jedna pohrebná služba

Po roku 1993 sa sem najebali všelijaké vraj Hypermarkety s veľkými kolieskovými košíkmi, ktoré sa ťažko pchali do kufrov áut. No keď sa chcelo, tak sa dalo. Boli celkom fasa na oberanie paradajok, paprík a iného ovocia, lebo sa dali iba tlačiť po záhradke a nevyťahali sa od nich ruky. V každom prípade tie hypermarkety nebol dobrý nápad, lebo dodnes ich je pokokot a sú aj tak nahovno, lebo Corgoňčania ich dávno prekukli a rozhodli sa tam nič nekupovať. Prišli na to, že sa tam predáva pod cenu tovar, ktorý sa nevyrába na Slovensku a takto sa tam berie domácim robota. Dúfajú, že postupne pokrachujú a raz z nich budú telocvične. Z tých šiestich hypermarketov by mohli byť dve veľké a ostané by vydali na krčmy s nocľahárňami. To aby sa chlapi nemuseli trepať domov a počúvať sprosté reči svojich manželiek a svokier. Stále totiž pičujú, že nech im domov opití nechodia...

Do Corgoňa sa jebú aj lekárne. Vyzerá to tak, že postupne budú v každej piči a nahradia aj trafiky, ktoré sa pomaly z mesta strácajú. Už nie sú štyri a ani srnky netušia koľko ich v skutočnosti je. Po uliciach chodia aj takí típkovia, čo predávajú lieky z ruky do ruky... teda azda sú to lieky... čo iné by sa mohlo myslieť pod slovom „dávka“.

Ďalšie obchody, ktoré vznikli sú také čudá, ktoré majú pred dverami stojany na benzín a naftu, no dnu v obchodoch je pokokot všelijakého úplne iného tovaru. Vyzerajú ako bývalé samoobsluhy. ale aj pornokazety tam jesto, takže nikto nevie o čom sú. Stoja aj na miestach, kde boli predtým benzínky, ale je ich viac ako tri, takže to benzínky nebudú.

To, že je elektier viac ako tri nie je nič zvláštne, no s tými pohrebníctvami je to zaujímavejšie. Oficiálne sú v Corgoni už dve. Vraj sú dve preto, aby bola v meste konkurencia. Jedno z nich, vtipne nazvanú „Zberné suroviny“, vlastní starostovho bratranca starší syn. Druhú menšiu, začínajúcu, s menej vtipným názvom „Úprimnú strasť“, vlastní starostovho bratranca mladšia dcéra. V podstate na tom nie je nič zaujímavé, no šušká sa, že miestna strážna služba, ktorú má zaregistrovanú v Obchodnom registri firma Oseriem & Oberiem (O&O) sa podružne zaoberá aj nejakými pohrebnými záležitosťami. Teda hovorí sa, že má komplet servis aj so zabitím a zakopaním. Asi 5km za Corgoňom je jeden lesík, kde nikto na hríby nechce chodiť.

Symboly mesta

Mestský erb

Erb mesta Corgoň.

Erb mesta Corgoň vyobrazuje najdôležitejšie symboly, ktoré zvýrazňujú jeho históriu a význam. Mestskí heraldici dali vo svojej tvorbe do erbu mesta svoju dušu. Nájdeme tam obraz udatného skameneného prvého (prvočíslo!) starého Corgoňa, ktorý mestu dal svoje meno. Trpiaci starý Corgoň drží nad sebou celé nebo, aby nespadlo do siluliet slávnych ale žiaľ pominutých vrchov, vďaka ktorým dostali svoje slovenské írečité meno cecky. Chráni pred rozbitím aj fľašu kúzelného moku. Áno presne tú fľašu s nápojom, ktorý dáva ľudu pod ceckami svoju silu. V popredí je veľké písmeno „C“, ktoré by mohlo znamenať iniciálu slova „Corgoň“. Heraldici uvažovali aj „fuckerovi“, ktorý by bol vsunutý do hrdla fľaše no nakoniec zasadnutie mesta rozhodlo o tejto finálnej podobe.

Mestský erb je používaný:

• na pečatidle mesta,
• na insígniách starostu,
• na listine čestného občianstva, cenách a uznaniach mesta,
• na budove Mestského úradu v Corgoni,
• v zasadacích a rokovacích miestnostiach orgánov mesta (uvažuje sa aj o svete),
• na označenie územia mesta,
• na preukazoch poslancov, hlavného kontrolóra a pracovníkov Mestského úradu a nočného vartáša,
• na rovnošatách a preukazoch členov Mestskej polície a Mestského požiarneho zboru (mestské šľapky ho nedostali),
• na označenie motorových vozidiel mesta, Mestskej polície, Mestského požiarneho zboru
• na etikete moku, ktorý sa plní v meste
• a hlavne na Necyklopédii

Pečať

Pečať mesta Corgoň.

Mestskú pečať tvorí erb s kruhopisom: „mesto Corgon“. Na konci slova Corgoň zámerne nie je písmeno „ň“, ale „n“. Je to vyjadrená reminiscencia na krádež tohto písmena Ľudo Vítom Štúrom. Pečatidlo pečate uschováva starosta. Pečať sa trikrát stratila. V podstate sa ale nič nestalo. Bola z bronzu a tak sa vždy našla v zberných surovinách.

Pečať sa používa:

• na pečatenie významných listín a dokumentov,
• na listine o udelení čestného občianstva mesta,
• v ďalších prípadoch určených starostom alebo mestským zastupiteľstvom,
• starostova žena ním lúska orechy, skúšala ňou aj klepať rezne
• starostova najstaršia dcéra pečaťou raz vyrazila najmladšej dva mliečne zuby

Mestská vlajka

Mestská vlajka Corgoňa.

Vlajka mesta je z textilu a je zložená z dvoch vodorovných pruhov, zeleného a bledomodrého priečne delená v pomere 1 : 1. Horná polovica je nebovomodrá, dolná polovica je trávovozelená. Zelená polovica prestupuje do modrej v tvare ceckov. Nad ceckami stojí Corgoň, ktorý podopiera oblohu. Údolie ceckov smeruje do hrdla fľaše s lechtvarom. Znázorňuje miesto, kde sa prameň tohto moku pôvodne nachádzal. Fľaša je symetricky obklopená dvoma zrkadlovo otočenými písmenami „C“. Tie dva písmená sú na zástave preto dva a zrkadlové, lebo sa tam vmestili.

Mestskú zástavu používa starosta a orgány mestského zastupiteľstva pri slávnostných a oficiálnych príležitostiach mestského charakteru, a to vyvesením na budovách, v ktorých sídlia alebo na budovách a v sieňach, v ktorých sa koná slávnostné zhromaždenie. Starostova žena ju sem-tam použila ako obrus a párkrát s ňou vytrela podlahy v dome za čo sa starosta aj nasral. Nasral sa preto, lebo to raz robila práve vtedy, keď prišiel s vicišpánom doraziť niekoľko fľašiek slivovice, ktoré mal doma odložené. Pani starostová mu neskôr ten cirkus vrátila aj s úrokmi. Starosta sa vtedy znovu nasral, ale na seba. Oľutoval, že prišiel domov príliš skoro.

V minulosti jedna zo žien predošlých starostov použila v lete zástavu miesto dverí aby jej muchy nelietali do kuchyne a neosierali kredenc. V inej generácii starostova slúžka zase s tou zástavou muchy rovno aj zabíjala. Zvalila pritom fľašu s lechtvarom, ktorá bola na stole. Dostala za to od vtedajšieho starostoveho syna výpoveď a to hneď trikrát: dvakrát v misionárskej polohe a raz odzadu.

Hospodárstvo

Socha - alegória pilerov hospodárstva Corgoňa.

Na pilieroch Hospodárstva Corgoňa stojí ekonomika celého sveta. Na tokijskej burze, ale aj na newyorkskej je ilegálne sledovaný finančný tzv. CN-index od ktorého sa odvíja oficiálny kurz Yenu voči doláru,€uru a všetkých Mariek (neoficiálne sa aj ostatné kurvy ním riadia).

Dôležité firmy

• Corgoň SK a.s. s.r.o. & syn – potravinárska výroba, teda hlavne plnenie lahodného moku, ktorý nesie názov mesta
• UCW&B (Union Corgoň Wolks&Bank) - bankový dom
• Tetra T-Green Corgoň mobil Site - telekomunikačný operátor
• Cecky for All – textilná firma na výrobu spodnej bielizne a vlajok
• Push Up Blue – farmaceutická výroba modrých tabletiek (použivajú výťažky z lechtvaru)
• Ruky Hore s.r.o. - ľahké strojárstvo, výroba športových zbraní
• Do Tankoch a.s. - pobočka jednej drobnej žilinskej firmy, zaoberajúca sa ťažkou strojárenskou výrobou stavebných strojov,
• Oseriem & Oberiem - prevádzkovanie hracích automatov (čiste slovenské Know-How)
• Zberné suroviny – miestna pohrebná služba
• Corgoň & Dcéry – realitná kancelária (starosta podpísal čestné prehlásenie, že nemá s touto firmou nič spoločné)
• Hladina Alfa (TH)Corgoň - nejaká firma na výrobu beznikotínových cigariet
• Slovconvtranze a.s. – prepravné služby a špedícia
• Corgoň Cár s.r.o. - cestovná kancelária, ktorá ponúka svoje destinácie v Iraku, Afganistane, Belfaste, v Bejrúte, či výlety po mínových poliach Bosny a Hercegoviny, ale aj loďou po Bangladéši a podobne.

Poľnohospodárstvo

Na začiatku 18. storočia sa v okolí Corgoňa začali ľudovia intenzívne zaoberať poľnohospodárstvom.

Zemiaky

Krásne kvety kromplí.

Starostova suseda.

Typický zemiak s jedovatými klíčkami.

V Corgoni sa medzi prvými mestami na Slovensku začali pestovať krumple. Má to svoju vlastnú históriu. Bolo to vďaka tomu, že mesto navštívil Krištof Kolumbus, ktorý v rámci svojich kšeftov niekoľko hľúz dal starostovej žene. Povedal jej, že je to krásny kvet, ale že má dávať bacha a nech ho náhodou nezje, lebo že je prudko jedovatý.

Starostova žena tie hľuzy na jar zasadila a naozaj z nich vyrástli celkom rúče kvety. Narezala ich a dala do vázy do kuchyne. Keď kvety vo váze odkvitli bolo z nich niečo podobné ako paradajky. Starostova mama (teda tiež aj ženina svokra) si tieto paradajky pridrbala na maslový chlieb. Urobila teda tak vlastne dvakrát: prvý a posledný raz. Do rána bola tuhá. Starostova žena až vtedy pochopila aký poklad má vo svojej záhrade. Začala sa teda vo veľkom zaoberať kvetinárstvom.

Galiba sa stala po tom ako ju nasrala suseda. Nasierala ju svedomito už dávnejšie. Vrchol dosiahla raz v zime. Starosta bol vtedy dva týždne v Košiciach na družobnom stretnutí a koštovke vína u kolegu s ktorým bol na vojne. Keď sa po dvoch týždňoch v piatok večer vrátil domov jeho žena ho privítala tak ako sa patrilo. Deti boli preč z domu. Bola aj sviečka, bolo aj žrádlo a ten sex... to bolo „žúžo“. Manželka si dala záležať aby jej muž počul aký je samec. Vzdychala a jačala ako keby ju mal roztrhnúť. Orgazmy boli také veľké, že od nich dunel celý dom. Vyzeralo to tak, ako keby mal celý ich dom orgazmy... aj jeho steny od nich vibrovali, sklá na oknách šli prasknúť... Vrcholy boli na deviatom stupni Richterovej stupnice. No a v tom najlepšom niekto začal strašne silno búchať na dvere. Starosta sa zľakol vyskočil z postele. Myslel, že v Corgoni horí... či aká iná pohroma sa stala. Hodil na seba nejaké handry a otvoril. Keď otvoril v dverách stála suseda s nasratým ksichtom a tá krava jedna mu v tej chvíli povedala: „Nemohli by ste si aspom v piatok dať pauzu? Už som sa dva týždne poriadne nevyspala!“ O dohre tohto starostovho sexuálneho aktu sa netreba veľmi rozpisovať. Akurát, že jeho záver vyzeral približne ako klasické „sado-maso“. Bičík nebol poruke, no našli sa iné pomôcky. Proste dopadlo to ako to dopadlo, hlavné že sa rozvod nakoniec predsa len nekonal.

Ale vráťne sa k zemiakom. Starostova, žena bola teda na susedu parádne nasratá a chcela aj ju, sviňu škaredú, otráviť. Lenže bola zima. Kvety krumpľom nekvitli a tak sa rozhodla, že aspom hľuzami poriadne napančuje chleba. Uvarila hľuzy zamiesila ich do cesta, ponúkla chlieb susede. Nenažraná suseda to hneď zožrala. Starostova žena celá natešená večer ešte v špajzi pohľadala sviečky a vyžehlila si čierne handry, aby boli na druhý deň po ruke. Pri umývaní pred zrkadlom vyskúšala trúchlivý výraz tváre. Ráno ju skoro porazilo, keď stretla susedu, ktorá ale vôbec nevyzerala ako zombie. Povedala si, že sa len tak ľahko nevzdá. Skúsila to teda s vajcami a surovými zemiakmi s cesnakom a majoránkou. Porajbala to a spravila placky, vymažila... dosť to voňalo a také to ponúkla susede. Nevedela sa dočkať a skoro ju šľak trafil, keď ju suseda ráno s milým úsmevom pozdravila.

I pomyslela si, že „tá krava má nielen plechovú hubu, ale aj žalúdok...“, no kým sa stihla spamätať stál pri nej vyškerený manžel, Starý Corgoň, ktorý držal v ruke polovicu placky. Druhú polovicu omieľal v zamastenej papuli, očká sa mu leskli od blaženosti, keď svojej manželke vyslovil tri (prvočíslo) milé, citlivé slová, vystihujúce všetko: „... aké fasa žrádlo...“. Starostovej žene by naozaj nikto ani zastrúhaný vlas do riti nestrčil. Nasledoval dlhý, dlhočizný deň. Ani pri jednom dieťati táto žena toľko nepočítala koľkokrát sa vysralo ako vtedy počítala mužove sranie. Odhadovala cestu tráviacim traktom, pozerala na každé hovno a došla k tomu, že aj ona skúsi, čo navarila. Ochutnala, chutilo, a prežila. A tak v Corgoni vznikla prvá zemiaková baba a aj zemiakový chlieb.

Ďalšia poľnovýroba

Populárna fajta corgoňských oviec.

Medzi významné plodiny pestované plodiny v regióne Corgoňa patria:

• Tráva
• Hi-Hi Tráva
• Vinič hroznerodý
• Obilie
• Topinabur
• Citróny
• Chmeľ

V Corgoni sa chová veľa oviec, psov, mačiek, somárov, koňov, oslov, tchorov, hoviad a aj svíň.

Pozoruhodnosti

Historický obrázok kľúčov od corgoňskej basy. Ak ich nájdete doneste ich. Ľudia vám budú vďační.

Dochované nápisy na hradbách mesta. V popredí je veľké hovno.

Mesto Corgoň je významné turistické centrum, ktoré svojim vybavením zďaleka presahuje slovenský priemer. Môžme tu objavovať úžasné pozoruhodnosti, napríklad aj:

• Pešia zóna mesta sa nachádza v miestach, kde boli slávne vrchy, zvané aj „Cecky“, preto sa táto mestská časť volá „Pod ceckami“. Je tam rozľahlé hlavné námestie. Cecky už nie sú, ale zostal tam prameň, preto je v tomto centre továreň na plnenie zázračného moku. Z tohto moku je určitá časť zvedená do fontány v centre námestia. Je teda možné kedykoľvek zadarmo sa napiť zo vzácneho nápoja. Je tu jeden problém. Niektoré ozdobné prvky fontány sa silne podobajú na pisoáre a aj zápach moku z fontány niečo silne pripomína. Dobromyseľní domorodci síce tvrdia, že s týmto smradom je to podobné ako so sírovodíkovou arómou niektorých minerálnych vôd, ale je fakt, že mok z fliaš, plechoviek a sudov z továrne tento zápach nemá.
• Moderná architektúra pešej zóny mesta pôsobí natoľko zvláštne, že poskytuje priam metafizycký zážitok. Staviteľom sa podarilo dosiahnuť určitú nejasnosť obrysových línií stavieb, takže v meste je naozaj pekne. Rozostrenosť videnia prichádza po ochutnaní primeranej dávky zázračného miestneho moku. Zmätení turisti a neznalí miestnych pomerov pri návšteve Corgoňa reagujú spontánne tým, že klepú na dvere miestnych Optík, očných lekárov a felčiarov.
• V meste Corgoň sa nekradne. Platí tu všeobecný úzus, základné filozofické pravidlo, že nikto si nič do hrobu nezoberie a má to tu iba požičané od každého. Takže čokoľvek môžme jeden deň nájsť u jedného a na druhý deň u druhého. Preto sú v Corgoni peniaze považované za prežitý anachronizmus. Pre Corgoňčanov je najpodstatnejšie, že sú tu a žijú.
• V meste Corgoň sa nikdy nevešalo za krádež. Za tento (inde) zločin sa trestalo iba ak ho vykonal nejaký prišelec a to tak, že z mesta niečo šlohol a odniesol to preč. V meste existoval aj trest smrti, no už dlhšie sa nevykonáva. Odvisnúť sa dalo iba na vlastné želanie, alebo ak sa už niekto natoľko do kože nevmestil, že niekoho zahlušil. Vtedy to bolo systémom „Oko za oko“ a to preto, lebo je treba mať systém. Vešalo sa na Šibeničnom kopci. Tradične sa pri sporoch postupuje od dohovárania priateľskou varovnou šlehou po papuli, cez basu po štránok. Odkedy je v meste niekoľko dobre vybavených fitness centier ďalej sa v riešení rôznych spornejších prípadov nedošlo. Je ale pravda, že odvtedy v meste celkom úspešne prosperuje jedna rodinná výrobná dielňa invalidných vozíkov. A je pravda aj to, že na jeseň v roku 1989 niekto niekde odjebal kľúče od basy. Asi nemal svoje na štrnganie na námestí. Pamätníci vravia, že v lete 1990 sa šíril z basy strašný smrad. Asi bolo treba upratať, len Nikto sa tam nevedel dostať. Nevadí do roka aj tak vyprchal.
• Na hradbách mesta sa dochovali nápisy, ktoré sú predmetom skúmania historikov. Vedci, rôzni experti na na klinové písmo a hieroglyfy skúmajú odkazy, ktoré tam zanechali predkovia, ba možno aj prví osídlenci a stavitelia opevnenia. Pýtali sa aj Chucka Norrisa a Supermana, čo by mohlo byť na nich napísané, no títo nadľudia nikdy nemajú čas. Majú veľa práce. Preto sa rozhodli zadať vylúštenie nápisov ako diplomovú prácu aj študentom Fakulty histórie a podobných kokotín na Corgonskej univerzite. Študenti na tom pracujú. Momentálne sedia na terase reštaurácie na nádvorí pod ceckami a debatujú o ďalšej stratégii ich postupu. Do plniarne totiž došli nové brigádničky, ktoré sa budú venovať hlavne práci počas letnej sezóny.

Šport

Detail porastu Corgoňského ihriska a so sáčkom od trávy.

Ľudia, ktorí obývajú Corgoň sú dobrí. Až natoľko dobrí, že sa dali na charitu a založili s nadšenými chlapčiskami z ulíc futbalovú Corgoň ligu. Táto nákaza sa šírila po celom Slovensku až do roku 2014, kedy nečakane v Corgoni s futbalovou ligou skončili.

Kauza Smolíkova tráva

S touto ligou sa v Corgoni spája aj tradícia pestovania trávy. Istú dobu tam žil akýsi Richard Smolík, ktorý pôsobil ako záhradník miestneho futbalového mužstva FC Corgoň, ktoré vtedy patrilo medzi lídrov chvosta tabuľky Corgoň ligy. Tento Richard nemal s nijakým iným známym Richardom absolútne nič spoločné. Mal vlasy, bradu a dokonca aj husté obočie. Raz v zime na porade predsedníctva FC Corgoň vystúpil Richard s návrhom, že by sa na ihrisku mohla pestovať jedna odroda trávy, ktorú (vraj) „ááááábsolúúúútne netreba kosiť“. Vedenie mužstva návrh privítalo a tak Sa na jar ihrisko pooralo, pobránilo, nasiali sa tam dáke semiačka, ktoré vyzerali ako drobné čiernohnedé slzičky.

Na začiatku jarného kola to so zápasmi celkom šlo. Počas suchých dní sa z čerstvej oráčiny akurát trochu viac prášilo a počas duelu muža proti mužovi sa vždy aspom jeden nažral hliny. No neskôr sa tráva čnela do vyšších a vyšších výšok (akože ináč, keď vyšších). Počas výšky trávy do kolien bola výhoda, že hráči mohli ojebávať, že majú loptu, ktorú nebolo vidieť. Bola z toho psina a súper sa celkom nabehal, kým našiel skutočného hráča s loptou. Mužstvo FC Corgoň si vtedy viedlo celkom dobre. Čudné akurát bolo, že listy táto tráva nemala kopijovité, len akési vejárovité a počas letnej prestávky medzi kolami dokonca aj kvitla.

Jesenné kolo mali v FC Corgoň na domácom ihrisku veľmi ťažké. Tá sviňa tráva bola vyše chlapa a tak iba diváci na tribúne videli kto je kde. Ostatní videli hovno, teda kto videl hovno videl aspom dačo. A tak sa stalo, že hráči počas zápasu nevideli kam kopú a kde dávajú gól. V jednom z posledných zápasov FC Corgoň takto prehrali 27:0. Z tých 27 gólov mali Corgoni 18 vlastných gólov a 9 asistencií.

Kauza Smolíkova tráva sa končila miernou výmenou názorov. Miernou preto, lebo Nikto po nej nezostal mŕtvy. V jej závere Smolík nasadal na autobus, vyzeral trochu zadýchaný a mal vytreštené oči a z nejakého dôvodu mu zredlo obočie a potil sa ako tchor. To čo bolo nápadnejšie bolo, že mu absolútne zmizla brada, fúzy ba aj vlasy. Keď sa ho šofér autobusu opýtal, že kde to bude, tak Smolík začal koktať čosi o smetiach, faxoch a politike. V poslednej sekunde, keď mal šofér na jazyku, že ho pošle do piči, zo Smolíka vypadlo slovo „Bratislava“. Odvtedy Smolíka Nikto nenašiel a to dokonca ani na Fejsbúku.

Známi a obľúbení v Corgoni

Mladý Superman.

Rodáci mesta

Vymenovať významných rodákov z mesta Corgoň je na celý článok. Problém je všetci ľudovia, čo tu žili sú slávni. Takže aby bola spravodlivosť vymenujme iba 22 najvýznamnejších:

• Starý Corgoň I.-XXII. - všetci doterajší starostovia mesta Corgoň

V meste žili, prípadne sa zastavili

• Chuck Norris - externe prednášal na miestnej fakulte telovýchovy a športu. Ešte skôr ako ju postavili.
• Krištof Kolumbus - rád sem zašiel po návrate zo svojich ciest, lebo sa mu vždy zadaril nejaký ten kšeft.
• Superman - chcel tu študovať lietanie, ale ulieval sa a nechodil na cviká. Po prvom semestri ho vykopli.
• Ľudo Vít Štúr - ťahal medové motúzy Corgoňčanom popod nosy. Prekukli ho, ale aj tak stihol, čo to šlohnúť, kým utiekol.
• Cézar - vďaka udatným Corgoňčanom ktorých sem chodil verbovať do svojho vojska vyhral viacero veľkých bojov. No neplatil načas faktúry týmto svojim žoldnierom a tak sa stalo, že stratil ich podporu. Oni sa na neho vysrali jeho to stálo kejhák.
• Buchraj Paša - neslávne neznámy turecký paša a dobyvateľ
• Ostrihomský Arcibiskup Kolosálny Ferdinand Nasraný - darca mestských výsad. I keď on osobne mal okno, očití svedkovia ho v meste videli. Nerád sa k tomu priznáva.
• Isaac Newton - bol, ale ako prišiel tak rýchlo aj odpálil. Potom šiel do Španielska oberať jablká. Vo svojich pamätiach medzi riadkami uvádza, že práve Corgoň, bolo miesto, kde ho prepadli myšlienky na to, že treba nejako definovať „Zákon sily“ a „Zákon akcie a reakcie“.
• Albert Zweistein - Významný jazykovedec (vedel to s jazykom). Aj vďaka Corgoňu sa stal tým čím bol.
• Richard Smolík - nikdy sa k tomu neprizná, ale Corgoňčania vravia, že sa im nejaká tvár z televízie a internetu zdá veľmi povedomá
• Banda Kristová - poetka a spisovateľka a autorka mnohých diel pre malé i veľké deti

Čestné občianstvo mesta Corgoň dostali

• Chuck Norris - uznávaný a vždy vítaný v meste. Je to jedno z mála čestných občianstiev, ktoré Chuck bez výhrad prijal.
• Krištof Kolumbus - za významný podiel k rozvoju poľnohospodárstva regiónu

Poznámky

Mestá, obce a iné diery Slovenska
Banskobystrický kraj: Banská Bystrica, Brezno, Hronský Beňadik, Psiare, Klenovec, Las Walas, Nová Baňa, Predná Hora, Zvolen	Bratislavský kraj: Bratislava, (Devín, Gajary, Pétržka, Dlhé diely..), Čataj, Senec
Košický kraj: Košice, Michalovce, Spišská Nová Ves	Nitriansky kraj: Nitra, Nitrianska Blatnica, Nové Zámky, Štitáre, Šurany, Topoľčany, Žihárec
Prešovský kraj: Prešov, Humenné, Kežmarok, Jakubova Voľa, Medzany, Mirkovce, Štrba, Sabinov, Nová Lesná	Trenčiansky kraj: Brunovce, Dubnica nad Váhom, Horná Streda, Maríková, Myjava
Trnavský kraj: Trnava, Hlohovec, Jaslovské Bohunice, Moravany nad Váhom, Piešťany, Pustá Ves	Žilinský kraj: Žilina, Čadca, Dolný Kubín, Kláštor pod Znievom, Košťany nad Turcom, Košúty 2, Kysuce, Liptovský Mikuláš, Liptovský Hrádok, Majtánky, Martin, Trebostovo, Oščadnica, Ružomberok, Strečno, Terchová, Turzovka, Zákamenné
Slovenské legendy: Canada, Corgoň, Horná Dolná, Kerestúr, Kocúrkovo, Letapičinovce